Tomáš Gluchman

24. apríla, 2008 | Diskusia (18)

Stalo sa to pred týžd�?om. Všedný štvrtok, nič zvláštne, až na večer. Čakalo nás predstavenie, ktoré človek len tak bežne nevidí. V pražskej T-Mobile Aréne sa konala veľkolepá šou, na čele s viacnásobným majstrom sveta a olympijským víťazom v krasokorčuľovaní Jevgenij Pľuščenkom v závese s ďalšími európskymi a americkými krasokorčuliarskymi špičkami a hudobnou atmosférou vyčarovanou maďarským husľovým virtuózom Edvinom Martonom a jeho extra drahými stradivárkami (cca $4.000.000, zapožičanými švajčiarskou bankou). Keby ale… 

Na začiatku stvorila výprava scénu…

Začneme asi po poriadku. Vlastne všetko pred tým momentom prebiehalo hladko. Neboli tlačenice, v hale sme sa ocitli s polhodinovým predstihom. Stĺp nám však zakrýval presne stred ľadovej plochy, tak sme sa rozhodli, že celé predstavenie prestojíme, dokonalý výhľad za cenu samozrejme trochu boľavých chodidiel.

Začiatok sa asi o 20 minút oneskoril, zrejme kvôli technickým problémom, alebo na základe inštrukcií z réžie, keďže sa predstavenie vysielalo naživo na športovom kanáli ČT4. No potom to prišlo. Samozrejme, zaujímavým úvodom sa začalo zaujímavé predstavenie nevídaného charakteru. Rovnako, ako asi ďalších 7.000 ľudí, sme si aj my spravili zopár fotiek do súkromného archívu, jednoducho na neskoršie pripomenutie si týchto momentov a pochválenie sa rodine a priateľom.

Idylická situácia však netrvala dlho. Podarilo sa ju prekaziť pomocou troch mládencov v zelených vestách a nápisom „Pořadatel“. Po vystúpení Pľuščenka s Martonom a jeho remakeom Toscy k nám pristúpili dvaja z nich, jeden chudý, druhý silnejší, a požiadali nás o vydanie našich batérií z fotoaparátov. V človeku sa samozrejme zapne jemný obranný mechanizmus a tak sme sa ich snažili presvedčiť a prisľúbiť, že sa ďalšieho fotenia zriekneme a aby nám naše batérie nechali. Veď napokon nie sú najlacnejšie, z priateľkinho Olympusa má originálna batéria cenu cca 1.500,– Sk, moje 2 AA nabíjateľné asi len 400 korún. Nepomohli však ani podotknutia na ostatných spoludivákov, ktorí si bezočivo, a na rozdiel od nás, vytvárali fotky s bleskom (čo je o niečo nepríjemnejšie a nápadnejšie, ako fotografovanie bez blesku).

Po asi 2–3-minútovom prehováraní pristúpil ešte urastenejší junák-brigádnik, ktorý nám dal jasne dve možnosti – buď tie batérie vydáme, alebo pôjdeme „vonku“. No, povedzte, kto by už „vonku“ s týmito nedôveryhodne vyzerajúcimi ľuďmi šiel… Tak sme podľahli vyhrážkam a radšej sme naše batérie zverili do silných rúk našich trýzniteľov. Tie razom zmizli po bočných kapsách maskáčových nohavíc dvoch z nich. To sme však ešte netušili, že, bohužiaľ, navždy.

Pred odchodom tejto svetskej trojice sa nám podarilo zistiť informáciu, kde nám majú byť údajne tieto batérie vydané. Vchod 32, po skončení predstavenia. OK, kde to vôbec je?

Vchod 32

Počas prestávky sme sa teda vydali hľadať vchod 32. Po desiatich minútach behania po útrobách hokejového štadióna sa nám cez VIP zónu, okolo šatní, podarilo dostať k vchodu 32, k vchodu VIP. Tam nám, samozrejme, službukonajúci ďalší brigádnik nedokázal potvrdiť, ani vyvrátiť, či sa tu zhabané veci vôbec vydávať budú, dokonca bol prekvapený, že nám ich vôbec vzali (!). Privolal nám teda svojho šéfa, očividne vedúceho všetkých „sekuriťákov“. Bol to nižší, svalnatý chlapík, ktorý občas niečo nezrozumiteľné zahlásil do vysielačky.

Od neho sme sa dozvedeli, že oni vlastne za to nemôžu, že je to pokyn od organizátora, že my vlastne nemôžeme fotiť a ani tu mať fotoaparáty (alibizmus?). Ale zasa, že na mobilné telefóny sa fotiť smie. Potom nás presviedčal, že v dnešnej dobe má už úplne každý človek prístup na internet a že našou povinnosťou bolo preštudovanie si prevádzkových podmienok kdesi na webe (pozn. nikde pri vstupe ani vnútri vyvesené neboli). Tiež dodal, podobne ako traja tribu�?áci, že za zhabané veci prevádzkovateľ neručí. Kto ale potom za ne ručí? Znamená to, že nám ich (silnejšie povedané) ukradnú a bez následkov?

Medzitým sa vedľa nás objavila dievčina, ktorá mala presne rovnaký problém, ako my. Lenže o to viac ju to mrzelo, keďže batérie neboli jej. Ak pominieme skutočnosť, že na chvíľu našu pozornosť narušil Karel Gott, ktorý prechádzal okolo nás, celkovo tento takmer polhodinový rozhovor bol len o presviedčaní nás o našej vine a vyhrážaní sa, že sme dopadli ešte celkom dobre, pretože nás mohol vyhodiť. �?no, škoda len, že si neuvedomuje, že my sme ich zákazníci. Kde sa ešte takto nehorázne správajú k svojim klientom?

Po otázke ako sme sa sem (do VIP zóny) dostali a po odpovedi, že sme sem boli navigovaní, nás tento človek odprevadil cez veľké plechové jednosmerné dvere na akúsi chodbu, kde sme asi pred 30 minútami blúdili a hľadali cestu k vchodu 32.

Všetci sme si rovní

Celý zvyšok predstavenia sme boli nesmierne vďační skupinke tzv. „sekuriťákov“. Neboli by sme takí pobúrení, keby si títo lajdáci aspo�? poriadne plnili svoju prácu. Počas mámenia batérií z nás sme totiž boli ubezpečení, že takto postupne obídu aj ostatných divákov, ktorí fotografujú, a batérie vezmú aj im. Samozrejme, celé predstavenie sa všade navôkol fotilo jedna radosť. Blesky šľahali cez halu, ako počas letnej búrky. Počas celého televízneho záznamu je možné vidieť zónu VIP divákov (hneď pri ľadovej ploche), ktorí si bezstarostne exponujú obrázky na svoje digitálne fotoaparáty. Rovní, rovnejší, niekto to už spomínal.

Prosím, tlačte sa!

Po skončení celého koncertu sme sa odobrali k toľkokrát spomínanému a prekliatemu vchodu 32, tentokrát už nie útrobami štadióna, ale radšej pekne vonkajškom. Na naše prekvapenie, a následné pochopenie, tam už čakala halda fanyniek a fanúšičiek, čakajúcich na vysnený podpis Jevgeniho Pľuščenka, Edvina Martona a potenciálne aj ďalších účinkujúcich. Najskôr čakali len po dvere pri vrátnici, tak sme tam čakali aj my. V tej chvíli bolo zaujímavé uvažovať o dôvode, prečo tu sme – no povedzte týmto ľuďom s pamätníčkami, plagátmi a fotkami Jevgeniho, že tu hľadáte ochránkára s baterkami.

Neskôr sme mali pocit, že ten nával davu do útrob VIP zóny sme spôsobili my, keď sme sa rozhodli nečakať ako husi, kým sa otvoria maľované vráta, ale vykročili sme vpred s jasným nefanatickým cieľom. Dav nás nasledoval. Samozrejme, keď sa už človek tlačí 2 metre od hlavného aktéra predstavenia, už mu toľko podstrčí pod ruku rub vstupenky, aby tam načmáral čosi nezrozumiteľné, no pre niekoho veľmi cenné.

Po krátkych dialógoch s ďalšími nespokojnými majiteľmi fotoaparátov sme sa dozvedeli, že za chvíľu by sem mali prísť tí, čo majú naše batérie kdesi po vreckách. Mám dojem, že prvý ich vyťahoval asi z každého možného úložného priestoru na jeho ovreckovanom oblečení. Blýskali sa tam či už rôzne tužkové batérie nabíjacie, alkalické, nejaké špeciálne, atď. no tie naše sa nám v tej kope nájsť nepodarilo. Za malú chvíľu prišiel náš starý známy vedúci „sekuriťák“ a celý nažhavený dav vyhnal pred vchodové dvere výrazným tónom hlasu, ako nejaké stádo. Bača možno vyhá�?a svoje ovečky prívetivejšie, no v tomto som toho svalovca chápal, niektoré dievčence dychtiac po svojom blonďavom idole by boli schopné vyštverať aj 20 metrov po hompáľajúcom sa lane nad Grand Canyonom.

Vonku nás už čakal druhý brigádnik v zelenej fosforeskujúcej veste, s ďalším kvantom vreciek a šiltovkou plnou rôznych druhou batérií. V tejto hromade sa mi našťastie podarilo ten môj stratený pár vybrať, no priateľke žiaľ nie. Namosúrení sme mávli na najbližší taxík a pocitom takmer dokonale skazeného večera (ale s krásnym umeleckým zážitkom) sa pobrali na internát.

Nashledanou

Poučenie? Samozrejme. Mohli sme si zavolať šéfa už na tribúne, požiadať ho, nech nám ukáže prevádzkový poriadok (kde je mimochodom ozaj zakázané fotografovať), ďalej nám ešte mohol dokázať, že sme ozaj fotografovali, pretože o držaní fotoaparátu v ruke sa v týchto podmienkach nehovorí nič, prípadne nás požiadať o vymazanie fotografií. Padli aj argumenty, že zákaz fotografovania je aj na zadnej strane vstupenky, kde je len preškrtnutý fotoaparát, čo je vlastne dosť nejednoznačné (je to zákaz fotografovania alebo vnášania fotoaparátu?). Ďalej nám mohol osobne ukázať smernicu, ktorá hovorí o konfiškácií (či od�?atí pod hrozbou násilia) batérií zo zariadenia, ak toto porušuje predpisy. Mohli sme si poznačiť ich mená, trvať na tom, aby nám vydali doklad o zhabaní nášho majetku,… možností je viac. Po vojne je ale každý generál a nám ostáva asi len sťažnosť na ešte vyššie posadenú osobu, prípadne ešte vyššie, ak to ide. Alebo nerobiť nič a oddať sa myšlienke na škaredý svet, investovať do náhradných batérií a žiť ďalej.

Nepomôžeme si, pochopenie ostáva stranou, opportunity cost adrenalínového zážitku je vždy vysoká…