Hráč ovláda Pac-Mana, ktorý sa pohybuje po bludisku a konzumuje pac-guličky. Keď sú všetky guličky zjedené, Pac-Man postupuje do ďalšieho levelu. Po bludisku sa pohybujú aj Pac-Manovi nepriatelia, Blinky, Pinky, Inky a Clyde, ktorí zasa chcú skonzumovať Pac-Mana. Ten však po zjedení kúzelnej tabletky má schopnosť na krátky čas zjesť svojich nepriateľov, ktorí sa v čase vymenených rolí pohybujú pomalšie a sú sfarbení do modra. To je stručná definícia hry Pac-Man.

A teraz si predstavte hru Facebook, kde ovládate Zucker-Mana, ktorý požiera idea-guličky a dokáže aj skonzumovať svojich konkurentov, Blinkyho, Pinkyho, Inkyho a Clydea.

Časom sa možno vývojári dostanú do situácie, kedy nebudú chcieť byť so svojim start-upom úspešní, pretože im ich nápad môže prevziať niekto väčší, napr. z Palo Alto. Spomínate si ešte na Google Latitude? A perfektný nápad, ktorá slávi úspech, Foursquare? A čo tak Facebook Places? Facebookovská, skopírovaná, neoriginálna verzia Foursquare?

Keď vytvoríte online komunitu učiteľov, Facebook vás zničí, lebo máte nebezpečnú koncovku. Ale keď Facebook drzo ukradne celý nápad, ešte sa vám vysmeje do očí…

Jajže Bože, strach veliký, podarí sa im raz vyplieniť celý internet?

• veci trvajú omnoho dlhšie, ako si dokážeme predstaviť – ľudia, zdroje, úlohy, koordinácia, všetko je to o zdokonalení trpezlivosti a uvedomenia sa už počas plánovania a riadenia projektov;
• dobré veci prinášajú úspech rýchlejšie – dobrý produkt zaujme zákazníkov skôr, rovnako, ako dobrý predavač predáva lepšie už od začiatku;
• ľudia vás vždy zradia – ako vravel Raegan: „dôveruj, ale preveruj“, je potrebné mať rád svojich zamestnancov, ale nenechávať im až príliš priestoru;
• vždy je ťažké nájsť dobrých zamestnancov – dobrých zamestnancov je na svete asi 10% a tých 10% potrebujete nájsť;
• dobrý zamestnanec vždy odíde skôr – zatiaľčo ten zlý sa bude držať svojho miesta čo najdlhšie;
• raz bude dobre, inokedy zle – počas podnikania budete mať určite dobré a zlé obdobia, avšak to, čo sa bude zdať sprvu ako zlé, sa nakoniec obráti na dobré (a možno aj opačne), je však ťažké povedať kedy;
• zbavte sa mýtov o utopených nákladoch – zbytočne sa nezaťažujte tým, čo nefunguje, zbavte sa toho, pretože vždy spravíte zlé rozhodnutia (vyhoďte zamestnanca, zastavte predaj produktu, zvyknite si ísť napred);
• vždy sa zásobte novými príležitosťami

Originálny článok je k dispozícií na stránkach VentureBeat.com.

Prvý film Iron Man nám predstavil Tonyho Starka (Robert Downey Jr.) ako miliardára, ktorý vynálezom novej technológie je schopný prežiť s pomaly pohybujúcimi sa šrapnelmi v tele. Tá zároveň tvorí základný mechanizmus, resp. napája jeho novú identitu superhrdiny. Druhý film už však Tonyho Starka predstavuje v úplne inom svetle. Na rozdiel od prehliadok lietajúcich a palebných schopností Iron Man obleku, sa hlavným jadrom filmu stáva zobrazenie pomaly umierajúceho hrdinu. Vedľajšie príznaky, na prvý pohľad dokonalej technológie, sa totiž stále viac prejavujú. Nútia tak hlavného hrdinu, ktorý nie je schopný vymyslieť dokonalý liek, aby v zúfalstve konal v mnohých prípadoch tak… iracionálne.

K tomuto všetkému je potrebné samozrejme pripočítať ďalší problém. Akčný film by sa nezaobišiel bez „záporáka“, ktorého stvárnil Mickey Rourke. Na scéne sa objavuje vlasatý Rus s výzorom bodybuildingového alkoholika, ktorý si, podobne ako Tony v Afganských jaskyniach, vyrobil doma v moskovskej pivnici špeciálne elektrické bleskyšľahajúce reťaze (snažiac sa odkopírovať Starkovu technológiu svietiaceho jadrového reaktoru v hrudníku). Tony Stark síce jeho prvotný úder práve na pretekoch F1 s miernymi problémami síce zastaví, no prihrá tak svojmu zbrojnému konkurentovi v USA nového ruského génia, ktorý pre neho vyrobí sériu robotických vojakov a lá Iron Man. A akčná bitka v uliciach  mesta sa môže začať.

Iron Man 2 je iný. Áno, Tony Stark zostarol. Pribudlo mu niekoľko vrások, sem-tam nejaká vystupujúca žilka (či už od stresu, alebo od postupujúcej choroby), no stále je to hrdina, ktorý sa odmieta vzdať svojho životného cieľa pre svetový mier. Firma a súkromný život sa mu pomaly ale isto zosýpajú ako domček z karát a na otvorenej scéne sa musí vyrovnať s Rusom, ktorý sa zrodil odnikiaľ a prišiel si pre pomstu. Mne osobne však zaimponoval práve tento iný pohľad na rodiaceho sa superhrdinu. Ukazuje, ako zdanlivo dokonalá vec dokáže človeka zbaviť zmyslu a chute do života a zároveň, aké dôležité je mať pri sebe ľudí, ktorí (úloha Gwyneth Paltrow) nás v tom nenechajú samých.

Za mňa však 8/10, keďže prvý snímok bol o máličko lepší, avšak osobne doporučujem pozrieť v chronologickom slede obe filmy.

V kinách Iron Man 2 už pomaly končí, na DVDčkách a snáď aj Blu-Ray bude dostupný už čoskoro. Zakúpiť si ho bude možné napríklad v internetovom obchode Gorila.sk.

Aj keď nadchádzajúce vydanie grafického mutieditora Adobe Photoshop avizuje rôzne vylepšenia, medziinými aj tzv. „Content-Aware Fill“, čiže automatizované vypĺňanie častí obrázku tak, že nahradená oblasť inteligentne doplní, aby pôsobila dojmom, že to tak pôvodne bolo. Dalo by sa takto povedať, že konkurencia má po chlebe a že Adobe spravil opäť riadny krok-skok dopredu. A že my, Gimpáci, môžeme ťažko závidieť a nosy kriviť. Lenže omyl. Keďže GIMP využíva pluginy od výmyslu sveta, podobná funkcionalita existuje aj pre tento kúsok softvéru.

Najskôr ale sneak peak do dielne Adobe, aby každý vedel, o čom je reč:

V prípade GIMPu sa jedná o skript Heal Selection (prerobený Smart remove selection), stiahnuteľné z webu Gimp.org. Najskôr je však potrebné doinštalovať plugin Resynthesizer, s ktorým Heal Selection pracuje.

Inštrukcie sú na odkazovaných stránkach, súbor smart-remove.scm je potrebné ešte pred použitím upraviť, a to tak, že na riadku 93 je nutné odstrániť reťazec „16 500“, tak, aby riadok končil znakmi „0.0 0.117)“.

Ako to vo finále vyzerá, ukazuje nasledujúce video:

Teraz stručne:

1. správne dýchať – v strese pomáha dýchať zhlboka,
2. správna strava – vitamíny (B, C), celozrnné pečivo, vločky, obilniny, ovocie a zelenina,
3. otužovanie – brrr, v zime sa mi veru nechce, skúsim to skúsiť :-),
4. spomínané rizikové miesta,
5. v prípade, že sme chorí, tak radšej zaľahnime a nepokúšajme sa to prechodiť, ostatne, lepšie je si oddýchnuť a vyležať 2 dni, než 2 týždne po vlastnej tvrdohlavosti…

Značím si sem aj päť tipov, ako sa v zime správne naladiť, a medziiným aj odbúrať stres, či depku z tej všetkej zimy:

1. aspoň 15 minút denne prechádzky,
2. keď je vonku zamračené a pochmúrne, rozsvietiť svetlá a zahnať blbú náladu,
3. vonné tyčinky, lampy, psychológ radí vône citrónu, pepermintu, či jasmínu :-),
4. cvičiť cvičiť cvičiť… alebo sa aspoň pretiahnuť po ránu
5. pravidelne oddychovať a relaxovať, denne vraj aspoň 8 hodín spánku – to sa u mňa pravidelnosti nedočká…

Vizuálne efekty asi nemá význam veľmi rozoberať, pretože osobne som vôbec, ani na moment, nezapochyboval, žeby niečo bolo umelo vytvorené tisícmi počítačových procesorov, byť som sa zádumčivo snažil. Niektoré pasáže filmu sú však, myslím, nevhodné pre 3D premietanie. Rozostrené skákajúce akčné scény mi dokázali spôsobiť krátky okobôľ, našťastie, dohromady netrvali dlhšie, než pár minút. Oproti trojhodinovému diáku teda pomerne zanedbateľná dĺžka. Do trojdimenziálnej scény by som asi volil menej prudkých pohybov, predsa len, ani v reálnom živote sa pričasto nepozeráme okolo seba roztrasene, ani v rýchlej akcií.

Na rozdiel od ohlasov kritikov sa mi príbeh páčil. Je jednoduchý, lineárne sa rozvíja, neobsahuje žiadne veľké intrigánske zápletky a jeho zhliadnutie je tak viac oddychové, než namáhavé na pozornosť. Cameronovi sa to určite podarilo. Závery z filmu sa z očakávaní trochu pozmenili – prichádzal som v domnení slabého príbehu a super 3D efektov, odchádzal som so zážitkom dobrého príbehu a klasických 3D efektov. Majestátnosťou obrovského plátna IMAXu je určite jeho rozmer a neštandardný, „neširokouhlý“ formát. Práve to nám dáva dojem, že keď napr. niečo v popredí padá, tak to „vypadáva von“ z normálneho formátu plátna (tohoto mohlo byť aj viac). Možno to nie je príliš veľký rozdiel od kina menšieho plátna, ako napr. Palace Cinemas, či Village Cinemas. Fajnšmekri a ajmaxáci dúfam prepáčia. Sumár: vizuálne efekty super, 3D obyč :)

Škoda, že IMAX neponúka štandardne aj ostatné, echt-3D snímky, ako napr. dinosaurov, či podmorský svet, pretože tie by som si veľmi rád pozrel a porovnal.

Úplným záverom konštatujem, že Avatar je pekný film, s čistou dejovou líniou, kvalitným spracovaním, dobrou hudbou, nenudil a najmä posunul vpred počítačovú vizualizáciu postáv. A, vskutku, aj dabing sa prekvapivo dal, neotravoval. Filmu by neuškodilo, keby bol distribuovaný len v 2D verzií.

Mobilné GSM zariadenie mám len od februára, no i tak mám pocit, akoby sa niektoré udalosti udiali už v prapradávno. Ktoré že to zvieratko má krátku pamäť?

Kultúrne sa začalo ťaženie telefónu, keď hneď v deň zapojenia SIM karty si skúsil cvakanie v brnenskej Titanic Hall na výstave o Tutanchamónovi. Za pár dní neskôr už robil špionážne fotky záverečnej klaňačky v pražskom Národnom divadle po predstavení Verdiho Aidy:

Medzitým sa udial sviatok všetkých Valentínov a k nám sa do opatery dostal malý budúci šéfkuchár – Čiči:

Ako sme zistili, nie je aktívny len v kuchyni (či konzumácií – viď dôkaz), ale aj pri rutinných domácich prácach:

Za nejaký čas sa naskytla tretia premiéra (a tretia klaňačka) novo naštudovaného diela opery Národného divadla, Čajkovského Onegina:

To už sa ale schyľovalo ku koncu Veľkej noci a prišiel čas sa v správny moment presťahovať na správne miesto – z koleje na kolej k mojej láske.

Momentálne som jeden z mála „čvuťákov“, ktorí medzi dokladmi nosia kolejenku UK. Tak sa mi podarilo moju stoličku, komodu, sušiak, či túto kôpku vecí

dvakrát pretiahnuť cez Prahu v tejto malej požičanej dodávke

Veľká noc sa, medziiným, tiež niesla v duchu sekáčika a kladivka. Stomatologického :) Takže portrétovka stavov before/after:

V júli som si to zopakoval, a aby som bol vyvážený po oboch stranách, rovnaký postup ma čakal na opačnej pologuli mojej sánky, v poradí už s treťou osmičkou:

Obrázok „after“ už nemám, nakoľko tých RTG snímkov toho appendixu, ktorý mi rastie smerom dohora z krku už bolo dosť :)

Zavŕšenie opernej sezóny sa dostavilo v podobe Carmen (v podaní taktovky Jozefa Bednárika), no z tohto predstavenia ponúkam len jeden záber:

Nutno poznamenať, že na aktéroch bolo vidieť opadnutý entuziazmus z vyše 10-ročného dookola-hrania tohto, inak, pekného diela. Za niekoľko mesiacov sa nám naskytli v rukách lístky na ešte jedno operné predstavenie, no účasť sme museli zo školských dôvodov oželieť :(

V lete sa v práci, hoc v teple, pracovalo pohodovo, na počiatku jesene rovnako tak:

Nielenže nás asi od mája obveseľoval svojou prítomnosťou nový kolega Miro, ale na jeden celý deň nám prišiel pomáhať aj malý Bobeš a tak sme makali ako fretky:

V októbri sa konalo WebExpo, konferencia o webových technológiách, organizovaná v priestoroch ČZU v Suchdole. Najviac som si od toho sľuboval zásobenie promo-kancelárskymi potrebami, samozrejme, ako druhotný efekt, hneď po dozvedení sa nových vecí (a tých tam veru bolo).

Avšak, tohto roku sa veľa pier žiaľ nerozdávalo, zato Vodafone nás obšťastnil úžasným lepkavým mliazgavým niečim, čo dokáže väčšie predmety udržať krátkodobo a papieriky dlhodobo na dverách či chladničkách:

Samozrejme, na svoje si prišiel aj Čiči, keď som aj jemu priniesol kopu reklamných predmetov:

Okrem toho som bol obdarený poukážkou na príspevok do štátneho rozpočtu ČR (prostredníctvom referentky cudzineckej polície):

či profesionálnymi trikmi v oblasti merania slaboprúdovej elektroniky v škole:

No a na konci roka do Prahy zavítali už tradične vianoce, vianočné trhy, varené vínko, pečené gaštany a obrovský vianočný stromček zasadený 2 metre pod dlaždený povrch Staromestského námestia:

Medzitým som ešte ukončil jedno vysokoškolské vzdelanie, naviazal na ďalšie, pracoval, študoval, spal, jedol a mnoho ďalšieho, no jedno som však nestihol – poriadne si oddýchnuť. Preto už bezpodmienečne musí byť leto v roku 2010 poznačené dovolenkou, najlepšie s možnosťou chytania bronzu, aspoň trošičku :)

Dobrú noc zatiaľ, pour féliciter 2010!

Je to už síce nejaký ten týždeň od kúpy nového elektronického mazlíčka, no aj vďaka nie čerstvo rozpísanému článku sú tieto udalosti a postrehy aktuálno-retrospektívne :) 

Impulz spred roka

Dlhá cesta začala už pred rokom, kedy som si notebook premenil na polovičný desktop. Bolo to pri vzácnej príležitosti, pri ktorej sa LCD monitor odmietol ďalej podieľať na zobrazovaní výstupných informácií z počítača. Vtedy som trucovitý displej oddelil od zvyšku notebooku a oknom do duše operačného systému sa stalo 22-palcové „elgéčko“.

Teraz, nastávajúc pravá chvíľa dospieť, po rokoch strávených na nízkoprofilovom deriváte osobného počítača, rozhodol som sa vrátiť do starých čias, kedy bolo možné si plnohodnotne prispôsobovať hardvér k obrazu svojmu. V mojej súčasnej situácií – „half“-laptop s externým LCD a klávesnicou ako primárny počítač a EEE PC ako sekundárny a mobilný, je tento prechod vlastne nemarkantný. Aj tak sa význam notebookosti tohto notebooku už pred rokom vytratil.

A ide sa na to

Vladimírovi z Irisoftu ďakujem za radu pri výbere troch hlavných komponent nového počítača – CPU, RAM a matičnej dosky. Zvyšok, s ideou mať počítač dnešných pomerov, som si už vybral sám :) Takto sa celková konfigurácia dostala do kombinácie Intel Core 2 Duo 3,3 GHz, 4 GB RAM, 1 TB HDD a MS Windows 7 Ultimate 64-bit, čo mnohí označujú ako solídny low-end súčasnosti. Pre mňa je to 14-míľový skok a považujem to za veľmi dobrý výber :)

Celú asambláž som sa rozhodol skompletovať sám, za pomoci skrutkovača a pásika na viazanie káblov. Samozrejme, priebeh inštalácie zrejme ani zďaleka nedosahoval časov najlepších kompletovačov PC na svete, no aspoň „sme še pobaveľi“. Sprvu som bol prekvapený systémom inštalácie procesorového chladiča, no nakoniec, i keď napriek pravidlu krížového upevňovania, sa mi podarilo tie plastové nožičky pretlačiť cez dosku a napevno upevniť tú točiacu sa ozrutu.

Microsoft softvér

Počítač naštartuje, BIOS blikne, pípatko pípne, nastáva čas nainštalovať operačný systém. Ak sa chystáte inštalovať MS Windows 7, počítajte, že vás to bude stáť takmer okamžite 15–20 GB diskového miesta. Prvá inštalácia trvala asi 4 hodiny, druhýkrát, po znovunaformátovaní partície C:, tá istá už asi len 45 minút. Prax robí majstra :) Tentokrát som mrkvičkovi vyhradil 100 GB a dúfam, že bude do penzie spokojný. Ako som sa neskôr dočítal, 32-bitová verzia potrebuje cca 16 GB, 64-bitová zhruba 20.

Najviac času prekvapivo zabral úkon, ktorý sa nezdal byť jednak ani priveľmi dôležitý k celkovej základnej funkčnosti počítača, no ku štúdiu a jeho plnohodnotnému využitiu je pre mňa už teraz nezbytná. Microsoft Office. Trojstanicová verzia pre domáce použitie už bola nainštalovaná na troch staniciach, vrátane starého halfdesktopu. Tentokrát som sa už cez aktiváciu štvrtej nedostal. Samozrejme, s odinštalovaním starej čakám, kým sa nepodarí sprevádzkovať novú ;)

Prišla na rad technická podpora, oddelenie aktualizácie softvéru. Pri prvom pokuse sa dovolať som sa vlastne aj dovolal, prekonajúc automat s miliónmi zadaných čísel do telefónu som sa dopracoval k operátorovi. Až keď mi automat oznámil, že môj softvér nie je možné automaticky aktivovať (no to som veru fakt predtým nevedel) a až kým som mu zadal všetkých 6×9 čísel. Znudený brigádnik najskôr potreboval vysvetliť, o čo sa vlastne jedná a tak po pochopení môjho problému ma vyzval k nadiktovaniu prvých 6 čísel. Po asi 2 minútach ticha mi bolo oznámené, že aktivačný server nefunguje a že by som mal zavolať neskôr. Dokonalé, že? Popoludní, niekoľko hodín po prvom telefonickom pokuse, som na MS linku zavolal znova, dúfajúc v prepojenie s operátorom, snáď už rýchlejšie, ako doposiaľ. Po znovuzadaní všetkých čísel sa ma automat spýtal, na koľkých počítačoch je softvér nainštalovaný, keďže bol na troch, tak som zvolil voľbu „viac, ako jeden“. Kyborg na druhej strane usúdil, že to nie je možné týmto sofvérom robiť (pripomeniem, že to je Študentská a domáca verzia pre tri počítače), poprial mi peknný deň a zavesil. Arghh!

OK, tretí pokus, zas mínové pole volieb tlačítok 1,2 a 3 na telefóne, zas 6×9 čísel, zas oznámenie, že nie je možné automaticky aktivovať, zas prepojenie na operátora. V nervoch sa zvyšovalo napätie priamo úmerne s úbytkom kreditu na predplatenej volacej karte. Našťastie, tento brigádnik už potreboval výrazne menej slov na pochopenie situácie a už po mne nevyžadoval ani diktovanie aktivačného čísla. Hneď ma prepojil na ďalšieho kyborga, ktorý mi v zhone nadiktoval ďalších deväť šestíc a ja som si mohol pokojne vydýchnuť pri spúšťaní „Majkrosoftu Ofisu“.

Po pár týždňoch

V súčasnosti je to už zhruba mesiac, od kedy som vyššie spomenuté úkony realizoval a pár stručných postrehov z užívania tejto kombinácie HW&SW zo seba rád vyplavím. Windows 7 mi príde, ako veľmi dobre zvládnutý operačný systém. Moderný, rýchly a veľmi intuitívny. Je síce pravda, že mnohé prvky sú okopčené z iných systémov, mnohé sú však oproti minulým verziám zdokonalené a zefektívnené. Skrátka príjemné.

Samozrejme, niektoré programy sú závislé na špecifikých knižniciach zo starších verzií (najmä Windows XP) a hoc Win7 obsahuje funkciu plnohodnotnej spätnej kompatibility, tieto programy môžu mať v sebe akýsi blok, cez ktorý neprejdete, alebo sa vám to bude dariť len sťažka. Neskôr som si priinštaloval aj Virtual PC od Microsoftu s tzv. XP módom, ktorý tento počítač vďaka podpore virtualizácie na procesore zvláda ľavou zadnou, a tak môžem skúšať aj niektoré echt programy, ktoré mi Win7 nespustí (napr. IPv6 tunel :)).

V súčasnosti to má len jednu jedinkatú nevýhodu – silnú závislosť na napájaní. Notebook ešte dokáže niekoľkok desiatok minút až hodín plnohodnotne pracovať bez životodarnej elektriny, no táto čierna plechová krabica žiaľ nie. Najbližším doplnkom tak zrejme bude nejaké malé šikovné UPS.

Ďalšie fotografie k nahliadnutiu v mojom osobnom privátne-súkromnom sete na Flickri.

Teraz už vety rozvité.

Nedeľa 15.11.

Na sociálnej sieti Facebookovskej som onoho dňa poznamenal, že zatiaľčo večeriam v Prahe, spať už budem v Prešove. Nebola to až tak pravda. V Prešove som večeral po druhýkrát, zhruba o polnoci.

Po štyroch mesiacoch som sa vracal domov, len však na chvíľu, dovedna asi na 30 hodín. Let bol večerný, v turbovrtuľovom ATRku sa spať veru nedá, ledaže máte zaľahnuté v ušiach. Vtedy, keď si uvedomíte, ako je zrazu ticho navôkol, radšej neprehĺtajte. S vysvietenou zemou cez lietadlový oblok sa krásne zaľahnuto rozjíma.

Pondelok 16.11.

Kolotoč udalostí začína. Mojou misiou doma je obísť zubárku, banky, navštíviť krajčírku, účtovníčku, niečo ešte nakúpiť a večer sa zbaliť na utorňajšiu cestu. Samozrejme, hneď prvá zastávka ma prekvapila. Na moje počudovanie mám vraj zubný kaz, no vŕtať ho nebudeme hneď, aby sa zamedzilo potenciálnym komplikáciám s plombou počas spomínanej cesty. OK, „postponed“ na 23.12., jeden krajší dátum, ako druhý.

Následne som bol ešte viac prekvapený, pretože za hodinu sa mi podarilo stihnúť tri banky na rôznych miestach. Po niekoľkých týždňoch mám tak konečne aktivované Internetové bankovníctvo, ktoré sa mi podarilo zablokovať tromi nesprávnymi pokusmi. Samozrejme, pri štvrtom som si už spomenul na správny kód… Znie to zaujímavo, ale toho dňa som sa stal (buď jedným, alebo spolu-) majiteľom dokopy šiestich bankových účtov. Ak vezmeme do úvahy, že polovica z nich sú účty firemné, zdá sa snáď tento počet racionálnejší. Ale určite by sa dal ešte minimalizovať :)

Utorok 17.11.

Skoré vstávanie a vyrazenie z metropole Šariša presne o 5.40 miestneho času. Počas cesty polojasno, hmly, ale aj dážď, no cesta do Prahy, s prestávkami, bola zavŕšená zaparkovaním pri hoteli v Holešovičkách (zasa) presne o 14.00. Zaujímavé, že trasa Brno-Praha trvala asi 1,5 hodiny s asi 50 kilometrami v hmle a jedným dotankovaním.

Večer sme sa vybrali do centra mesta, zhliadnuť očakávané oslavy udalostí spred 20 rokov. Na Národnej triede už čakalo veľké pódium, ešte väčšie obecenstvo a v strede ulice koridor, čakajúci na symbolických demonštrantov opakujúcich si trasu Albertov, Vyšehrad, Divadlo, Národní. Dlho, pradlho sa nič nedialo, tak sme strategicky skúsili zaujať polohu v prvom podlaží priľahlého obchodného domu My (čítaj „obchodného domu Máj“), aby sme sa nemuseli natŕčať cez hlavy prístojacích občanov. Sprievod nakoniec prišiel, vzápätí začal koncert Monkey Business, no keďže sme boli umiestnení v obchodnom dome za sklom, počuť nebolo takmer nič. Tak sme odišli.

Streda 18.11.

Veľký to deň. Akademický. Promočný. Ako som už kdesi písal, človek už pomaly zabudol, že niekedy štátnicoval a ešte ho čakajú len promócie. Ja už o ôsmej ráno v Betlémskej kapli, na nacvičenie slávnostnej udalosti. Rodina s mojou priateľkou dorazili o niečo neskôr, usadili sa a nám už rozdávali posledné inštrukcie pred ceremóniou. Zrejme trémou sa však často stávalo, že zapamätanie troch jednoduchých úkonov (prisahať na insigniu a podať ruku zástupcovi rektora, prevziať diplom a podať ruku profesorovi, podať ruku dekanovi a ukloniť sa) robí neskutočné ťažkosti. Niektorí diplom proste z ruky vytrhli a pokračovali ďalej, iný nevedel, komu potriasť pravicou skôr, … Veľmi pekne to vystihla moja milá vo svojom článku.

Popoludní, už ako konečne plnohodnotný bakalár som načal s rodinou voľnejšiu prechádzku Prahou. I keď bola na nás podpísaná únava, zvládli sme ju a deň sa opäť rýchlo skončil. Mimochodom, viete, ako sa v samom centre Prahy, niekde na stezke medzi Karlovým mostom a Staromestským námestím, môžete cenovo prijateľne najesť/napiť? Stačí len odbočiť do bočnej uličky, prejsť asi 20 metrov, nájsť možno nejaký penzión, a všetky ceny sa razom znížia o 50%.

Ešte využiť auto z domu, nakúpiť si zásoby na časy mestskej hromadnej dopravy a už sa môžeme nerušene oddať posteli a perine.

Štvrtok 19.11.

Úspešne odpromované a hajde späť do školy. Po rokoch od upustenia z uzdy strednej školy som opäť chytil do rúk spájkovačku a povinne na jedinom elektrotechnickom cvičení som zaňuchal kolofóniu a taviace vlastnosti cínu. Niekoľko rezistorov, diód, kondenzátorov a jednej malý čierny brouk, všetko mojim okom úhľadne zaletované, no stále siréna nepiští, ako má. Aj odbornému oku cvičiaceho sa to zdalo v poriadku, no siréna stále nepiští, ako má. Prvýkrát v živote bol môj spájkovaný výtvor prilepený na svorky oscilátora, ten zobrazil akési čáry-máry, učiteľ skonštatoval niečo v pozitívnom zmysle a siréna sa rozpišťala, ako mala. No po odpojení z oscilátora zasa nepišťala, ako mala. Poltergeist. Toť moje vysvetlenie. Som si istý! :)

Piatok, sobota, nedeľa

Zmiernenie tempa, nadchádzajúci víkend, no povinností neubudlo. V nedeľu som si zaobstaral nový počítač, o ktorom, keď ho zriadim k obrazu svojmu, poznamenám pár ďalších faktov neskôr. Teraz sa blížia semestrálne písomky, zápočty, predtermíny, práce požehnane, … juch, ako je mi dobre :)

A čo s tým Einsteinom?

Viete, že Albert Einstein pôsobil v Prahe? Che a dokonca na MatFyze, 17 mesiacov. Vraj tu významne rozvinul svoju teóriu relativity, býval kdesi na Smíchove, no jeho manželke sa tu nepáčilo, tak sa vrátili do Švajčiarska. Po Berne, Zürichu pôsobil práve v Prahe, následne už len v Berlíne a Princetone. Ale to len tak na okraj, podľa istej teórie sa Einstein stretol aj s Haškom, ktorý ho spomína kdesi v príbehoch o Švejkovi ;)

A tu je ten predmetný predmet:

Čoskoro pridám aj vyvrcholenie tohto napätia, ktoré by sa aj krájať (a servírovať, za „peňáze, euri“) dalo.

Rozuzlenie – „prekvapivé“ odhalenie (16.11. @ 22.00)

Samozrejme, bol to sušič. Armáda silných vzduchových trysiek sa pustí do mokrých rúk a otvorom na odtok sa prebytočná kvapalina z rúk odplaví preč. Zaujímavé, vskutku zaujímavé. Len ten, kto má priveľké ruky by asi s touto fúkacou aparatúrou mal mierne problémy. Nevšimol som si však nablízku žiadnu neelektronickú papierovú alternatívu :)