Teraz stručne:

1. správne dýchať – v strese pomáha dýchať zhlboka,
2. správna strava – vitamíny (B, C), celozrnné pečivo, vločky, obilniny, ovocie a zelenina,
3. otužovanie – brrr, v zime sa mi veru nechce, skúsim to skúsiť :-),
4. spomínané rizikové miesta,
5. v prípade, že sme chorí, tak radšej zaľahnime a nepokúšajme sa to prechodiť, ostatne, lepšie je si oddýchnuť a vyležať 2 dni, než 2 týždne po vlastnej tvrdohlavosti…

Značím si sem aj päť tipov, ako sa v zime správne naladiť, a medziiným aj odbúrať stres, či depku z tej všetkej zimy:

1. aspoň 15 minút denne prechádzky,
2. keď je vonku zamračené a pochmúrne, rozsvietiť svetlá a zahnať blbú náladu,
3. vonné tyčinky, lampy, psychológ radí vône citrónu, pepermintu, či jasmínu :-),
4. cvičiť cvičiť cvičiť… alebo sa aspoň pretiahnuť po ránu
5. pravidelne oddychovať a relaxovať, denne vraj aspoň 8 hodín spánku – to sa u mňa pravidelnosti nedočká…

Vizuálne efekty asi nemá význam veľmi rozoberať, pretože osobne som vôbec, ani na moment, nezapochyboval, žeby niečo bolo umelo vytvorené tisícmi počítačových procesorov, byť som sa zádumčivo snažil. Niektoré pasáže filmu sú však, myslím, nevhodné pre 3D premietanie. Rozostrené skákajúce akčné scény mi dokázali spôsobiť krátky okobôľ, našťastie, dohromady netrvali dlhšie, než pár minút. Oproti trojhodinovému diáku teda pomerne zanedbateľná dĺžka. Do trojdimenziálnej scény by som asi volil menej prudkých pohybov, predsa len, ani v reálnom živote sa pričasto nepozeráme okolo seba roztrasene, ani v rýchlej akcií.

Na rozdiel od ohlasov kritikov sa mi príbeh páčil. Je jednoduchý, lineárne sa rozvíja, neobsahuje žiadne veľké intrigánske zápletky a jeho zhliadnutie je tak viac oddychové, než namáhavé na pozornosť. Cameronovi sa to určite podarilo. Závery z filmu sa z očakávaní trochu pozmenili – prichádzal som v domnení slabého príbehu a super 3D efektov, odchádzal som so zážitkom dobrého príbehu a klasických 3D efektov. Majestátnosťou obrovského plátna IMAXu je určite jeho rozmer a neštandardný, „neširokouhlý“ formát. Práve to nám dáva dojem, že keď napr. niečo v popredí padá, tak to „vypadáva von“ z normálneho formátu plátna (tohoto mohlo byť aj viac). Možno to nie je príliš veľký rozdiel od kina menšieho plátna, ako napr. Palace Cinemas, či Village Cinemas. Fajnšmekri a ajmaxáci dúfam prepáčia. Sumár: vizuálne efekty super, 3D obyč :)

Škoda, že IMAX neponúka štandardne aj ostatné, echt-3D snímky, ako napr. dinosaurov, či podmorský svet, pretože tie by som si veľmi rád pozrel a porovnal.

Úplným záverom konštatujem, že Avatar je pekný film, s čistou dejovou líniou, kvalitným spracovaním, dobrou hudbou, nenudil a najmä posunul vpred počítačovú vizualizáciu postáv. A, vskutku, aj dabing sa prekvapivo dal, neotravoval. Filmu by neuškodilo, keby bol distribuovaný len v 2D verzií.

Mobilné GSM zariadenie mám len od februára, no i tak mám pocit, akoby sa niektoré udalosti udiali už v prapradávno. Ktoré že to zvieratko má krátku pamäť?

Kultúrne sa začalo ťaženie telefónu, keď hneď v deň zapojenia SIM karty si skúsil cvakanie v brnenskej Titanic Hall na výstave o Tutanchamónovi. Za pár dní neskôr už robil špionážne fotky záverečnej klaňačky v pražskom Národnom divadle po predstavení Verdiho Aidy:

Medzitým sa udial sviatok všetkých Valentínov a k nám sa do opatery dostal malý budúci šéfkuchár – Čiči:

Ako sme zistili, nie je aktívny len v kuchyni (či konzumácií – viď dôkaz), ale aj pri rutinných domácich prácach:

Za nejaký čas sa naskytla tretia premiéra (a tretia klaňačka) novo naštudovaného diela opery Národného divadla, Čajkovského Onegina:

To už sa ale schyľovalo ku koncu Veľkej noci a prišiel čas sa v správny moment presťahovať na správne miesto – z koleje na kolej k mojej láske.

Momentálne som jeden z mála „čvuťákov“, ktorí medzi dokladmi nosia kolejenku UK. Tak sa mi podarilo moju stoličku, komodu, sušiak, či túto kôpku vecí

dvakrát pretiahnuť cez Prahu v tejto malej požičanej dodávke

Veľká noc sa, medziiným, tiež niesla v duchu sekáčika a kladivka. Stomatologického :) Takže portrétovka stavov before/after:

V júli som si to zopakoval, a aby som bol vyvážený po oboch stranách, rovnaký postup ma čakal na opačnej pologuli mojej sánky, v poradí už s treťou osmičkou:

Obrázok „after“ už nemám, nakoľko tých RTG snímkov toho appendixu, ktorý mi rastie smerom dohora z krku už bolo dosť :)

Zavŕšenie opernej sezóny sa dostavilo v podobe Carmen (v podaní taktovky Jozefa Bednárika), no z tohto predstavenia ponúkam len jeden záber:

Nutno poznamenať, že na aktéroch bolo vidieť opadnutý entuziazmus z vyše 10-ročného dookola-hrania tohto, inak, pekného diela. Za niekoľko mesiacov sa nám naskytli v rukách lístky na ešte jedno operné predstavenie, no účasť sme museli zo školských dôvodov oželieť :(

V lete sa v práci, hoc v teple, pracovalo pohodovo, na počiatku jesene rovnako tak:

Nielenže nás asi od mája obveseľoval svojou prítomnosťou nový kolega Miro, ale na jeden celý deň nám prišiel pomáhať aj malý Bobeš a tak sme makali ako fretky:

V októbri sa konalo WebExpo, konferencia o webových technológiách, organizovaná v priestoroch ČZU v Suchdole. Najviac som si od toho sľuboval zásobenie promo-kancelárskymi potrebami, samozrejme, ako druhotný efekt, hneď po dozvedení sa nových vecí (a tých tam veru bolo).

Avšak, tohto roku sa veľa pier žiaľ nerozdávalo, zato Vodafone nás obšťastnil úžasným lepkavým mliazgavým niečim, čo dokáže väčšie predmety udržať krátkodobo a papieriky dlhodobo na dverách či chladničkách:

Samozrejme, na svoje si prišiel aj Čiči, keď som aj jemu priniesol kopu reklamných predmetov:

Okrem toho som bol obdarený poukážkou na príspevok do štátneho rozpočtu ČR (prostredníctvom referentky cudzineckej polície):

či profesionálnymi trikmi v oblasti merania slaboprúdovej elektroniky v škole:

No a na konci roka do Prahy zavítali už tradične vianoce, vianočné trhy, varené vínko, pečené gaštany a obrovský vianočný stromček zasadený 2 metre pod dlaždený povrch Staromestského námestia:

Medzitým som ešte ukončil jedno vysokoškolské vzdelanie, naviazal na ďalšie, pracoval, študoval, spal, jedol a mnoho ďalšieho, no jedno som však nestihol – poriadne si oddýchnuť. Preto už bezpodmienečne musí byť leto v roku 2010 poznačené dovolenkou, najlepšie s možnosťou chytania bronzu, aspoň trošičku :)

Dobrú noc zatiaľ, pour féliciter 2010!

Teraz už vety rozvité.

Nedeľa 15.11.

Na sociálnej sieti Facebookovskej som onoho dňa poznamenal, že zatiaľčo večeriam v Prahe, spať už budem v Prešove. Nebola to až tak pravda. V Prešove som večeral po druhýkrát, zhruba o polnoci.

Po štyroch mesiacoch som sa vracal domov, len však na chvíľu, dovedna asi na 30 hodín. Let bol večerný, v turbovrtuľovom ATRku sa spať veru nedá, ledaže máte zaľahnuté v ušiach. Vtedy, keď si uvedomíte, ako je zrazu ticho navôkol, radšej neprehĺtajte. S vysvietenou zemou cez lietadlový oblok sa krásne zaľahnuto rozjíma.

Pondelok 16.11.

Kolotoč udalostí začína. Mojou misiou doma je obísť zubárku, banky, navštíviť krajčírku, účtovníčku, niečo ešte nakúpiť a večer sa zbaliť na utorňajšiu cestu. Samozrejme, hneď prvá zastávka ma prekvapila. Na moje počudovanie mám vraj zubný kaz, no vŕtať ho nebudeme hneď, aby sa zamedzilo potenciálnym komplikáciám s plombou počas spomínanej cesty. OK, „postponed“ na 23.12., jeden krajší dátum, ako druhý.

Následne som bol ešte viac prekvapený, pretože za hodinu sa mi podarilo stihnúť tri banky na rôznych miestach. Po niekoľkých týždňoch mám tak konečne aktivované Internetové bankovníctvo, ktoré sa mi podarilo zablokovať tromi nesprávnymi pokusmi. Samozrejme, pri štvrtom som si už spomenul na správny kód… Znie to zaujímavo, ale toho dňa som sa stal (buď jedným, alebo spolu-) majiteľom dokopy šiestich bankových účtov. Ak vezmeme do úvahy, že polovica z nich sú účty firemné, zdá sa snáď tento počet racionálnejší. Ale určite by sa dal ešte minimalizovať :)

Utorok 17.11.

Skoré vstávanie a vyrazenie z metropole Šariša presne o 5.40 miestneho času. Počas cesty polojasno, hmly, ale aj dážď, no cesta do Prahy, s prestávkami, bola zavŕšená zaparkovaním pri hoteli v Holešovičkách (zasa) presne o 14.00. Zaujímavé, že trasa Brno-Praha trvala asi 1,5 hodiny s asi 50 kilometrami v hmle a jedným dotankovaním.

Večer sme sa vybrali do centra mesta, zhliadnuť očakávané oslavy udalostí spred 20 rokov. Na Národnej triede už čakalo veľké pódium, ešte väčšie obecenstvo a v strede ulice koridor, čakajúci na symbolických demonštrantov opakujúcich si trasu Albertov, Vyšehrad, Divadlo, Národní. Dlho, pradlho sa nič nedialo, tak sme strategicky skúsili zaujať polohu v prvom podlaží priľahlého obchodného domu My (čítaj „obchodného domu Máj“), aby sme sa nemuseli natŕčať cez hlavy prístojacích občanov. Sprievod nakoniec prišiel, vzápätí začal koncert Monkey Business, no keďže sme boli umiestnení v obchodnom dome za sklom, počuť nebolo takmer nič. Tak sme odišli.

Streda 18.11.

Veľký to deň. Akademický. Promočný. Ako som už kdesi písal, človek už pomaly zabudol, že niekedy štátnicoval a ešte ho čakajú len promócie. Ja už o ôsmej ráno v Betlémskej kapli, na nacvičenie slávnostnej udalosti. Rodina s mojou priateľkou dorazili o niečo neskôr, usadili sa a nám už rozdávali posledné inštrukcie pred ceremóniou. Zrejme trémou sa však často stávalo, že zapamätanie troch jednoduchých úkonov (prisahať na insigniu a podať ruku zástupcovi rektora, prevziať diplom a podať ruku profesorovi, podať ruku dekanovi a ukloniť sa) robí neskutočné ťažkosti. Niektorí diplom proste z ruky vytrhli a pokračovali ďalej, iný nevedel, komu potriasť pravicou skôr, … Veľmi pekne to vystihla moja milá vo svojom článku.

Popoludní, už ako konečne plnohodnotný bakalár som načal s rodinou voľnejšiu prechádzku Prahou. I keď bola na nás podpísaná únava, zvládli sme ju a deň sa opäť rýchlo skončil. Mimochodom, viete, ako sa v samom centre Prahy, niekde na stezke medzi Karlovým mostom a Staromestským námestím, môžete cenovo prijateľne najesť/napiť? Stačí len odbočiť do bočnej uličky, prejsť asi 20 metrov, nájsť možno nejaký penzión, a všetky ceny sa razom znížia o 50%.

Ešte využiť auto z domu, nakúpiť si zásoby na časy mestskej hromadnej dopravy a už sa môžeme nerušene oddať posteli a perine.

Štvrtok 19.11.

Úspešne odpromované a hajde späť do školy. Po rokoch od upustenia z uzdy strednej školy som opäť chytil do rúk spájkovačku a povinne na jedinom elektrotechnickom cvičení som zaňuchal kolofóniu a taviace vlastnosti cínu. Niekoľko rezistorov, diód, kondenzátorov a jednej malý čierny brouk, všetko mojim okom úhľadne zaletované, no stále siréna nepiští, ako má. Aj odbornému oku cvičiaceho sa to zdalo v poriadku, no siréna stále nepiští, ako má. Prvýkrát v živote bol môj spájkovaný výtvor prilepený na svorky oscilátora, ten zobrazil akési čáry-máry, učiteľ skonštatoval niečo v pozitívnom zmysle a siréna sa rozpišťala, ako mala. No po odpojení z oscilátora zasa nepišťala, ako mala. Poltergeist. Toť moje vysvetlenie. Som si istý! :)

Piatok, sobota, nedeľa

Zmiernenie tempa, nadchádzajúci víkend, no povinností neubudlo. V nedeľu som si zaobstaral nový počítač, o ktorom, keď ho zriadim k obrazu svojmu, poznamenám pár ďalších faktov neskôr. Teraz sa blížia semestrálne písomky, zápočty, predtermíny, práce požehnane, … juch, ako je mi dobre :)

A čo s tým Einsteinom?

Viete, že Albert Einstein pôsobil v Prahe? Che a dokonca na MatFyze, 17 mesiacov. Vraj tu významne rozvinul svoju teóriu relativity, býval kdesi na Smíchove, no jeho manželke sa tu nepáčilo, tak sa vrátili do Švajčiarska. Po Berne, Zürichu pôsobil práve v Prahe, následne už len v Berlíne a Princetone. Ale to len tak na okraj, podľa istej teórie sa Einstein stretol aj s Haškom, ktorý ho spomína kdesi v príbehoch o Švejkovi ;)

A tu je ten predmetný predmet:

Čoskoro pridám aj vyvrcholenie tohto napätia, ktoré by sa aj krájať (a servírovať, za „peňáze, euri“) dalo.

Rozuzlenie – „prekvapivé“ odhalenie (16.11. @ 22.00)

Samozrejme, bol to sušič. Armáda silných vzduchových trysiek sa pustí do mokrých rúk a otvorom na odtok sa prebytočná kvapalina z rúk odplaví preč. Zaujímavé, vskutku zaujímavé. Len ten, kto má priveľké ruky by asi s touto fúkacou aparatúrou mal mierne problémy. Nevšimol som si však nablízku žiadnu neelektronickú papierovú alternatívu :)

V podstate sa jedná o službu, prostredníctvom ktorej si môžete veľmi jednoducho, za príjemnú cenu, navrhnúť vlastné tričko, ktoré vám bude následne vyrobené a zaslané. Shirtinator sa nezaoberá len tričkami, ale aj ďalšími produktmi – vlastné kuchynské zástery, puzzle, podložky pod myš, tašky, odznaky a ďalšie. Samozrejme, nie je nutné vytvárať si motív vlastný, ponuka hotových tričiek je pomerne rozsiahla. Ja, človek z povahy nenáročný v sebaprezentácií na prsiach, som si zvolil dva rôzne hotové motívy, ktoré som následne prerozdelil medzi seba a moju priateľku. Pôvodne som pre priateľku uvažoval vlastný motív s nápisom „I’m with stupid“, ale vzhľadom na podmienku, že oba kusy vlastného návrhu musia byť rovnaké, som od tohto nápadu z pragmatických dôvodov rýchle upustil.

Výber padol na dvojicu Pause (ďalej len „pauzička“) a Natural. Keďže možnosť bola len 2-krát pánske tričko, priateľke sme vybrali najmenšiu možnú veľkosť.

Na prvý pohľad

Niekoľko dní po spomenutom výbere som obdržal zásielku z Bratislavy s dvomi krásnymi, po novote voňajúcimi, tričkami. Ako prvé som si po vybratí zo sáčika všimol, okrem príjemného materiálu indikujúcemu skutočne 100%-nú bavlnu, veľmi kvalitne spracovanú potlač. Nie je to bežný druh potlače, ktorá už od prvého pohľadu vzbudzuje dojem, že nemusí prežiť pár vypraní, alebo že po noci strávenom v takomto tričku, sa potlač ráno objaví síce neporušená, avšak na perine.

Na tričku pre priateľku sa objavili drobné čierne bodky, ktoré, ako sa zdá, sú akýmsi práškom (zrejme z tlače), ktorý by mal po praní z odevu zísť.

Ako správny chlap som môj pohľad okamžite nasmeroval na letáčik s pokynmi pre pranie a ďalšiu údržbu oblečenia. Mierne som ostal sklamaný, výrobca doporučuje tričko prať len pri 30°C (pre nezainteresovaných, nejedná sa o vonkajšiu teplotu vzduchu, ale o teplotu vody), bez aviváže a bez použitia tekutého pracieho prostriedku. Dúfam, že to sú len poddimenzované parametre, keďže my bežne perieme na 40-ke, s avivážou a lejeme tam tekutý prací prostriedok. Po prvom vypraní rád zverejním stručný „report“, ak bude záujem :)

Na druhý „skus“

V recenzií sa patrí zverejniť aj praktické skúsenosti. Dlho som uvažoval, ako tento bavlnený produkt užijem. Medzi praktických horúcich kandidátov patrilo nosenie po koleji (ergo internáte), do školy pod košeľu, či na spánok. Keďže kvalitnejšie tričká volím na nosenie do spoločnosti, môj malý tender vyhral prostredný variant.

Sediac v škole, na kolenách netbook, oblečený v „pauzičke“ pod košeľou a píšuc tento článok sa zamýšľam nad pocitmi z môjho aktuálneho odevu a jediné, čo mi vadí, sú zimné topánky v polochladnej miestnosti. Príjemná bavlna a kvalitné spracovanie sa podpisuje na nosenie bez rušivých vplyvov. Keďže tričko je strihom voľnejšie, v mojom prípade je teda vhodné pod voľnejšiu košeľu. Uvidíme v letných mesiacoch…

Moja priateľka ten svoj bavlnený kúsok nosila taktiež do školy, avšak pod svetrom dámskeho strihu, tj. užšieho, a spokojnosťou rovnako neplýtvala. I keď najmenšia možná veľkosť pánskeho strihu je na dámu predsa len stále ešte trochu „vzdušnejšia“.

Záver na záver

Príjemné, kvalitne spracované, drobné výhrady k ošetreniu, no dobrý strih a pohodlné nosenie. V skratke zhrnuté po pár dňovom používaní k plnej spokojnosti. Osobne by som pri rozhodovaní v budúcnosti o využití služieb Shirtinator.sk veľmi vážne uvažoval. Minimálne v oblasti kastomizácie odievania ;)

Otázka na záver: nezaoberal som sa ešte spôsobmi tvorby tričiek, no aj vás fascinuje, ako „tričkári“ dokážu vyrobiť tú časť bez rukávov z jedného kusa látky bez švov? :)

PS, dotyčná maskulínna postava na fotografiách som ja, vo väčších rozlíšeniach je obrázky možné zobraziť v mojom sete na Flickri.

Začalo to s prichádzajúcou zimou. Počas víkendu váhania a zvažovania tzv. „pros&cons“ prišla zima a hneď pondelok som svoje citové rozpoloženie vo vlastníctve pol druha roku starého laptopu HP nx7400 neudržal na uzde a zakúpil si novučičký netbook od spoločnosti Asus, v týchto končinách sveta známy pod značkou Eee PC. Easy to learn. Easy to work. Easy to play.

Za tento necelý týždeň som pochopiteľne ešte nenabudol priveľmi bohaté užívateľské skúsenosti s týmto kúskom počítača, veľkosťou na polceste medzi formátom listu A5 a A4 a hrúbkou asi tak jeden a pol palca, aspoň môjho, no niekoľko chvíľ v rôznych podmienkach som s ním už mal príležitosť stráviť. V škole, v práci, u priateľky, v teréne, na letisku, na posteli, …

Kríza plastového veka a šedý zákal

Aby ste boli v obraze – samotnej kúpe predchádzalo pohnuté obdobie v mojom používaní notebookov. Doposiaľ som mal to šťastie a tú česť, že každý z nich doplatil na menej kvalitné hardvérové spracovanie. Dnes už trojročný Acer, a dnes už používaný mojimi rodičmi, nevydržal otváranie displeja a po oboch stranách sa mu vplyvom fyzikálnych zákonov vytvorili štýlové praskliny, pričom jedna sa rozhodla prejsť naprieč celý rámik a vytvorila tak elegantnú vetraciu štrbinu LCD žiarivke (viď starší článok).

Spomenuté „hápéčko“ si zasa zmyslelo, že ho bolia oči a displej tak pre istotu skôr nefungoval, ako fungoval. Teda, plnohodnotne by sa na ňom pracovať dalo, avšak za podmienky prítomnosti nejakého asistenta, ktorý by držal rámik monitora v nechutne vykrútenej polohe. Zrejme môj pohľad bolí, keď už dva displeje nevydržali moje oči nalepené na pixeloch akvária z tekutých kryštálov :) Táto mašinka svoj boj so šedým zákalom, trvajúci zhruba od septembra, začína prehrávať na plnej čiare. Našťastie, na internáte a v práci používam externý monitor, takže priebeh choroby moje nervy nemusia pozorovať.

Každopádne, čo sa týka kvality tohto notebooku, po ostatných stránkach mu nemám čo vytknúť. Telo je vystužené magnéziovým rámom, hardvér funguje, ako má a okrem monitoru s ním našťastie nie sú žiadne iné problémy.

EEE? Ee, Eee!

Význam výrazu Eee [í:] nájdete v troch anglických vetách v úvode, pochádza teda z uvedených troch „E“ vo význame, že s týmto prístrojom je ľahké pracovať, študovať a hrať sa. Určite však toto PC nie je priveľmi vhodné na hranie hier, v modernom ponímaní vysokých nárokov na konfiguráciu. Pokiaľ však na tom spustím slovný futbal, tak je to všetko v naprostom poriadku :)

V tom malom telíčku bije jednojadrový 1,60 GHz procesor Intel Atom (najmenší čip od Intelu), v spolupráci s 1 GB operačnou pamäťou a pevným diskom o hmotnosti 160 GB. Samozrejmosťou je Bluetooth, „wifinka“ a vyvolení ma môžu vidieť prostredníctvom zabudovanej kamery. Inžinieri v Asuse sa určite snažili, za určitých podmienok je tento počítač schopný vydržať bez 230 voltového zásobníka aj slušných 6 hodín. S bezdrôtovým surfovaním to odhadujem ja a správca napájania Windows XP (SP3) na 5–5,5 hod. Osobne som túto variantu neskúšal, ale v piatok som celý večer presedel na posteli len s batériou, ethernetom, zapnutým Firefoxom (ktorý dokáže papať neskutočné megabajty), PSPad-om, WinSCP a tuším ešte aj občasným MS Wordom.

Navonok sa cez tento „window“ pozerám do sveta prostredníctvom 10-palcového LCD displeja, našťastie matného a svet zasa na oplátku na mňa prostredníctvom už spomínanej 1,3 Mpix kamery. Pod monitorom tu číhajú 2 nozdry zabudovaného stereo mikrofónu, po stranách 3 USB porty a analógový D-SUB výstup na pripojenie externého zobrazovacieho zariadenia.

Pri štyroch diódach na prednej strane, ktoré prezentujú aktuálne dianie „Eeečka“ – stav zapnutia, indikátor napájania, činnosť HDD a bezdrôtové pripojenie – mi chýba rozdielna indikácia nabíjania a behu z našej TNS siete (teda, napájania z elektrickej zásuvky). Ak je počítač vypnutý, tak sa nabíjanie prejavuje blikaním tejto diódy.

Prečo áno, prečo nie

Ak mám priebežne zhrnúť hlavné nevýhody/nedos­tatky tohto počítača, ktoré asi ľudí budú zaujímať predovšetkým, tak asi takto:

• malý display, ktorý ale pri tejto kategórií v zásade malý byť musí, i keď v rámci Eee je naopak takmer najväčší, t.j. 10-palcový (s fyzickým rozlíšením 1024×600 bodov) oproti menším, ktoré dosahujú zhruba 8,9 palca,
• menšia klávesnica a klávesy zasa budú spôsobovať problémy valibukom s drevorubačskými prstami, no veľmi rýchlo sa na to dá zvyknúť a aj asi(za)milovať :),
• absencia CD/DVD mechaniky zasa počas 99% používania tohto PC nevadí – je to mobilný počítač, ak na ňom chce niekto vykonávať všetky úkony spojené s užívaním výpočtovej techniky, tak si kúpi väčší laptop, alebo desktop, no pre tých pár prípadov nie je problém nájsť alternatívnu cestu, ako dáta z optického média dostať do Eee
• hodil by sa rýchlejší procesor a v určitých prípadoch aj rozšíriť operačnú pamäť.

Menší monitor samozrejme po dlhšom používaní začne spôsobovať slabšiu bolesť očí, čo nám dá perfektný dôvod vstať a trochu si stŕpnuté svalstvo pretiahnuť, či zadívať sa do diaľky. Na svoju veľkosť sa môže javiť toto Eee trochu hlučné, nikde som nenašiel možnosť vypnúť vetranie, avšak na spotrebe sa to príliš neprejavuje, spomínané hodnoty výdrže sú vyjadrené aj s týmto rotujúcim čudom.

Čo sa však týka hlavných výhod/predností, rebríček môžme náhodne zotriediť asi takto:

• malý a ľahký,
• žihadlo (na svoju veľkosť príjemný výkon),
• multitouch touchpad,
• možnosť pripojiť ďalší SATA pevný disk (slave),
• miniatúrny napájací zdroj
• a samozrejme dlhá výdrž pri napájaní z batérie.

Na hornej lište s pomocnými tlačidlami nájdeme okrem tlačidla napájania aj 2 programovateľné, jedno na rýchlu zmenu rozlíšenia obrazovky a jedno na vypnutie obrazovky. To sa veľmi hodí najmä v prípade, ak chceme šetriť energiu, ale zasa nechceme prepínať do úsporného režimu. Nedostatok tohto panela je asi len v tom, že tlačidlá sú pomerne úzke a je trochu náročnejšie ich stlačiť. Ale samozrejme po chvíli zvyku sa to dá a dnes som ho už zapínal bez toho, aby som si tento neduh uvedomil.

Záverom…

… môžem kľudne povedať, že za tých pár dní používania tohoto netbooku som s jeho parametrami a chovaním sa spokojný. Prvoradé je predovšetkým uvedomiť si, na čo je toto zariadenie určené a svoj pohľad naň aj týmto upraviť. Cenou a vzhľadom na ostatné recenzie patrí vo svojej triede k tým lepším modelom a ja od neho budem aj toto noblesné chovanie očakávať.

Ostáva mi už len dúfať, že materiály a elektronika vydrží, čo si predsavzala a Asus servis budem musieť kontaktovať menej než jedenkrát. A ak predsa len sa ten počet bude musieť odpútať od nuly, tak našťastie budem ešte používať ako primárny „statický“ počítač spomínaný „slepý“ notebook spod značky HP :)

Ďalšie obrázky nájdete v sade na Flickr-i.

• september začal ešte s vonkajšími teplotami okolo dvadsiatky (OK OK to ste si všimli :-))
• prvý týždeň ešte doma, no už od šiesteho v Prahe
• 9.9.-10.9. s mojou láskou v Berlíne
• Berlín je pekné a čisté mesto, miestami to dokonca aj voňalo
• škoda len, že StudentAgency má také blbé spoje (odjazd 23.55, príjazd pred piatou ráno < ⇒ Berlín je sakramentsky blízko)
• viac foto na mojom Flickri
• 19.9.-20.9. konferencia poskytovateľov wifi pripojenia v Rabí na Šumave (zúčastnil som samozrejme ako administrátor IPV, tvorca speedmetra a vyberač vstupného :-))
• potom už len práca, práca, práca
• neskôr mi prišla OpenCard, zatiaľ ešte prázdna, nenabitá, no čoskoro sa to snáď zmení
• o pár dní neskôr sa mi vylepšuje aj trochu ergonómiu PC prostredia na internáte
• ešte stále som si nevytvoril všetky partície na 250GB externom disku :-(
• zajtra (resp. dnes, v pondelok 29.9.) sa po viac než troch mesiacoch dostávam späť do školy
• pre neznalých – zimný semester; u mňa už piaty semester štúdia
• mám už vybranú tému na Bc. prácu, ale o tom neskôr
• neznášam tieto smajlíky vo WordPresse a neviem, kde ich vypnúť – na čase si spraviť vlastný blogovací redakčný systém :-)
• aktualizované: no a aby to nebolo málo, asi pred dvoma týždňami som sa dozvedel, že SkyEurope ruší lety na trase Praha-Košice, čím sa moja radosť zo včasne rezervovaného letu na vianoce domov aj veľmi včasne končí

Inšpirovali ma Mišo svojimi odrážkovými postrehmi, i keď ja radšej píšem celé vety zakončené bodkou a začínajúce sa verzálkou.

Patríte medzi tých, čo si už pripravujú euromešce na svoje budúce euromince a desíte sa prechodu na novú menu? Desí vás preratúvanie centíkov a prekutrávanie sa v peňaženkách medzi hŕbou centov a iných kovových platidiel? Eurodes môžme porovnať s tragédiou pri prechode milénia. Nepripravujte si väčšie peňaženky a nedeste sa. Nechcem kritizovať, či vyzdvihovať euro, ako nadchádzajúcu menu a jeho vplyv na slovenskú ekonomiku. Len chcem posledným minco-skeptikom voviesť aspoň lúčik svetla do mysle trhlinkou v ich oku. Porovnaním.

Euromešce

Pri posil�?ujúcej českej korune som si všimol zopár nepatrných podobností. Kurz CZK-EUR bol cca 24Kč/Eur a pri mne sa na stole objavili vedľa seba 2 veľkosťou takmer navlas podobné peniaze. Dvadsať korún českých a jedno euro. Ďalším porovnaním sa zápletka rozširovala na podobné veľkostí desaťkorunáčky a 50 centov. 20 centov zasa s piatimi korunami. Keďže v Českej republike platí rovnako 50 korún ako papierová bankovka a zárove�? aj ako minca, tak tá dvojeurová je práve rovnakej veľkosti ako česká päťdesiatkorunáčka.

V prípade bankoviek a ich hodnôt je situácia podobná. Päťeurovka je veľkosťou analogická so 100-korunovou bankovkou, 10 eur s 200 korunami, 20 s 500, atď. V prípade bankoviek sa už ale o veľkej hmotnostnej záťaži hovoriť nedá.

Čo to znamená? V praxi však to, že žiadne „mešce“ nebudú potrebné, pe�?aženky nebudú ťažšie, väčšie bankovky stále občas uvidíme a dokonca ich budeme aj používať. Hoc menšej hodnoty, ako slovenské „ekvivalenty“, ale budeme.

Eurobankomaty

Bojíte sa aj bankomatov? Že budete musieť vyberať len vysoké sumy pe�?azí? A koľko vyberáte z bankomatu dnes? Najmenšia bankovka bude podľa väčšiny bánk mať hodnotu 10 eur, čo odpovedá v hrubom asi 300 slovenským korunám. Ja osobne na menšie nákupy vyberám 200 Kč (čo je v prepočte asi 8 eur). Keď nezabije m�?a – chudobného študenta vybrať 250 korún namiesto 200, tak by to nemalo spôsobiť problémy ani inému občanovi. Zvlášť, keď sa kvôli poplatkom za výber oplatí radšej vyberať menej často a skôr vyššie sumy.

A nespomínam ani novú penetrujúcu službu Cash back, ktorá vám umožní vybrať si menšie sumy pe�?azí na pokladni v predajni pri platbe kartou.

Sila zvyku

Chce to však trochu cviku. Než sa človek zorientuje v minciach každej novej meny, chvíľu to trvá. No zo skúseností na dovolenkách všetci vieme, že za pár dní už nám nerobí problém rozoznať jednotlivé hodnoty chorvátskej kuny, bulharského leva, egyptskej libry, seychelskej rupie, či guatemalského quetzalu. A euro nám po asimilovaní sa bude predsa len bližšie ;)

Na začiatku stvorila výprava scénu…

Začneme asi po poriadku. Vlastne všetko pred tým momentom prebiehalo hladko. Neboli tlačenice, v hale sme sa ocitli s polhodinovým predstihom. Stĺp nám však zakrýval presne stred ľadovej plochy, tak sme sa rozhodli, že celé predstavenie prestojíme, dokonalý výhľad za cenu samozrejme trochu boľavých chodidiel.

Začiatok sa asi o 20 minút oneskoril, zrejme kvôli technickým problémom, alebo na základe inštrukcií z réžie, keďže sa predstavenie vysielalo naživo na športovom kanáli ČT4. No potom to prišlo. Samozrejme, zaujímavým úvodom sa začalo zaujímavé predstavenie nevídaného charakteru. Rovnako, ako asi ďalších 7.000 ľudí, sme si aj my spravili zopár fotiek do súkromného archívu, jednoducho na neskoršie pripomenutie si týchto momentov a pochválenie sa rodine a priateľom.

Idylická situácia však netrvala dlho. Podarilo sa ju prekaziť pomocou troch mládencov v zelených vestách a nápisom „Pořadatel“. Po vystúpení Pľuščenka s Martonom a jeho remakeom Toscy k nám pristúpili dvaja z nich, jeden chudý, druhý silnejší, a požiadali nás o vydanie našich batérií z fotoaparátov. V človeku sa samozrejme zapne jemný obranný mechanizmus a tak sme sa ich snažili presvedčiť a prisľúbiť, že sa ďalšieho fotenia zriekneme a aby nám naše batérie nechali. Veď napokon nie sú najlacnejšie, z priateľkinho Olympusa má originálna batéria cenu cca 1.500,– Sk, moje 2 AA nabíjateľné asi len 400 korún. Nepomohli však ani podotknutia na ostatných spoludivákov, ktorí si bezočivo, a na rozdiel od nás, vytvárali fotky s bleskom (čo je o niečo nepríjemnejšie a nápadnejšie, ako fotografovanie bez blesku).

Po asi 2–3-minútovom prehováraní pristúpil ešte urastenejší junák-brigádnik, ktorý nám dal jasne dve možnosti – buď tie batérie vydáme, alebo pôjdeme „vonku“. No, povedzte, kto by už „vonku“ s týmito nedôveryhodne vyzerajúcimi ľuďmi šiel… Tak sme podľahli vyhrážkam a radšej sme naše batérie zverili do silných rúk našich trýzniteľov. Tie razom zmizli po bočných kapsách maskáčových nohavíc dvoch z nich. To sme však ešte netušili, že, bohužiaľ, navždy.

Pred odchodom tejto svetskej trojice sa nám podarilo zistiť informáciu, kde nám majú byť údajne tieto batérie vydané. Vchod 32, po skončení predstavenia. OK, kde to vôbec je?

Vchod 32

Počas prestávky sme sa teda vydali hľadať vchod 32. Po desiatich minútach behania po útrobách hokejového štadióna sa nám cez VIP zónu, okolo šatní, podarilo dostať k vchodu 32, k vchodu VIP. Tam nám, samozrejme, službukonajúci ďalší brigádnik nedokázal potvrdiť, ani vyvrátiť, či sa tu zhabané veci vôbec vydávať budú, dokonca bol prekvapený, že nám ich vôbec vzali (!). Privolal nám teda svojho šéfa, očividne vedúceho všetkých „sekuriťákov“. Bol to nižší, svalnatý chlapík, ktorý občas niečo nezrozumiteľné zahlásil do vysielačky.

Od neho sme sa dozvedeli, že oni vlastne za to nemôžu, že je to pokyn od organizátora, že my vlastne nemôžeme fotiť a ani tu mať fotoaparáty (alibizmus?). Ale zasa, že na mobilné telefóny sa fotiť smie. Potom nás presviedčal, že v dnešnej dobe má už úplne každý človek prístup na internet a že našou povinnosťou bolo preštudovanie si prevádzkových podmienok kdesi na webe (pozn. nikde pri vstupe ani vnútri vyvesené neboli). Tiež dodal, podobne ako traja tribu�?áci, že za zhabané veci prevádzkovateľ neručí. Kto ale potom za ne ručí? Znamená to, že nám ich (silnejšie povedané) ukradnú a bez následkov?

Medzitým sa vedľa nás objavila dievčina, ktorá mala presne rovnaký problém, ako my. Lenže o to viac ju to mrzelo, keďže batérie neboli jej. Ak pominieme skutočnosť, že na chvíľu našu pozornosť narušil Karel Gott, ktorý prechádzal okolo nás, celkovo tento takmer polhodinový rozhovor bol len o presviedčaní nás o našej vine a vyhrážaní sa, že sme dopadli ešte celkom dobre, pretože nás mohol vyhodiť. �?no, škoda len, že si neuvedomuje, že my sme ich zákazníci. Kde sa ešte takto nehorázne správajú k svojim klientom?

Po otázke ako sme sa sem (do VIP zóny) dostali a po odpovedi, že sme sem boli navigovaní, nás tento človek odprevadil cez veľké plechové jednosmerné dvere na akúsi chodbu, kde sme asi pred 30 minútami blúdili a hľadali cestu k vchodu 32.

Všetci sme si rovní

Celý zvyšok predstavenia sme boli nesmierne vďační skupinke tzv. „sekuriťákov“. Neboli by sme takí pobúrení, keby si títo lajdáci aspo�? poriadne plnili svoju prácu. Počas mámenia batérií z nás sme totiž boli ubezpečení, že takto postupne obídu aj ostatných divákov, ktorí fotografujú, a batérie vezmú aj im. Samozrejme, celé predstavenie sa všade navôkol fotilo jedna radosť. Blesky šľahali cez halu, ako počas letnej búrky. Počas celého televízneho záznamu je možné vidieť zónu VIP divákov (hneď pri ľadovej ploche), ktorí si bezstarostne exponujú obrázky na svoje digitálne fotoaparáty. Rovní, rovnejší, niekto to už spomínal.

Prosím, tlačte sa!

Po skončení celého koncertu sme sa odobrali k toľkokrát spomínanému a prekliatemu vchodu 32, tentokrát už nie útrobami štadióna, ale radšej pekne vonkajškom. Na naše prekvapenie, a následné pochopenie, tam už čakala halda fanyniek a fanúšičiek, čakajúcich na vysnený podpis Jevgeniho Pľuščenka, Edvina Martona a potenciálne aj ďalších účinkujúcich. Najskôr čakali len po dvere pri vrátnici, tak sme tam čakali aj my. V tej chvíli bolo zaujímavé uvažovať o dôvode, prečo tu sme – no povedzte týmto ľuďom s pamätníčkami, plagátmi a fotkami Jevgeniho, že tu hľadáte ochránkára s baterkami.

Neskôr sme mali pocit, že ten nával davu do útrob VIP zóny sme spôsobili my, keď sme sa rozhodli nečakať ako husi, kým sa otvoria maľované vráta, ale vykročili sme vpred s jasným nefanatickým cieľom. Dav nás nasledoval. Samozrejme, keď sa už človek tlačí 2 metre od hlavného aktéra predstavenia, už mu toľko podstrčí pod ruku rub vstupenky, aby tam načmáral čosi nezrozumiteľné, no pre niekoho veľmi cenné.

Po krátkych dialógoch s ďalšími nespokojnými majiteľmi fotoaparátov sme sa dozvedeli, že za chvíľu by sem mali prísť tí, čo majú naše batérie kdesi po vreckách. Mám dojem, že prvý ich vyťahoval asi z každého možného úložného priestoru na jeho ovreckovanom oblečení. Blýskali sa tam či už rôzne tužkové batérie nabíjacie, alkalické, nejaké špeciálne, atď. no tie naše sa nám v tej kope nájsť nepodarilo. Za malú chvíľu prišiel náš starý známy vedúci „sekuriťák“ a celý nažhavený dav vyhnal pred vchodové dvere výrazným tónom hlasu, ako nejaké stádo. Bača možno vyhá�?a svoje ovečky prívetivejšie, no v tomto som toho svalovca chápal, niektoré dievčence dychtiac po svojom blonďavom idole by boli schopné vyštverať aj 20 metrov po hompáľajúcom sa lane nad Grand Canyonom.

Vonku nás už čakal druhý brigádnik v zelenej fosforeskujúcej veste, s ďalším kvantom vreciek a šiltovkou plnou rôznych druhou batérií. V tejto hromade sa mi našťastie podarilo ten môj stratený pár vybrať, no priateľke žiaľ nie. Namosúrení sme mávli na najbližší taxík a pocitom takmer dokonale skazeného večera (ale s krásnym umeleckým zážitkom) sa pobrali na internát.

Nashledanou

Poučenie? Samozrejme. Mohli sme si zavolať šéfa už na tribúne, požiadať ho, nech nám ukáže prevádzkový poriadok (kde je mimochodom ozaj zakázané fotografovať), ďalej nám ešte mohol dokázať, že sme ozaj fotografovali, pretože o držaní fotoaparátu v ruke sa v týchto podmienkach nehovorí nič, prípadne nás požiadať o vymazanie fotografií. Padli aj argumenty, že zákaz fotografovania je aj na zadnej strane vstupenky, kde je len preškrtnutý fotoaparát, čo je vlastne dosť nejednoznačné (je to zákaz fotografovania alebo vnášania fotoaparátu?). Ďalej nám mohol osobne ukázať smernicu, ktorá hovorí o konfiškácií (či od�?atí pod hrozbou násilia) batérií zo zariadenia, ak toto porušuje predpisy. Mohli sme si poznačiť ich mená, trvať na tom, aby nám vydali doklad o zhabaní nášho majetku,… možností je viac. Po vojne je ale každý generál a nám ostáva asi len sťažnosť na ešte vyššie posadenú osobu, prípadne ešte vyššie, ak to ide. Alebo nerobiť nič a oddať sa myšlienke na škaredý svet, investovať do náhradných batérií a žiť ďalej.

Nepomôžeme si, pochopenie ostáva stranou, opportunity cost adrenalínového zážitku je vždy vysoká…