Mobilné GSM zariadenie mám len od februára, no i tak mám pocit, akoby sa niektoré udalosti udiali už v prapradávno. Ktoré že to zvieratko má krátku pamäť?

Kultúrne sa začalo ťaženie telefónu, keď hneď v deň zapojenia SIM karty si skúsil cvakanie v brnenskej Titanic Hall na výstave o Tutanchamónovi. Za pár dní neskôr už robil špionážne fotky záverečnej klaňačky v pražskom Národnom divadle po predstavení Verdiho Aidy:

Medzitým sa udial sviatok všetkých Valentínov a k nám sa do opatery dostal malý budúci šéfkuchár – Čiči:

Ako sme zistili, nie je aktívny len v kuchyni (či konzumácií – viď dôkaz), ale aj pri rutinných domácich prácach:

Za nejaký čas sa naskytla tretia premiéra (a tretia klaňačka) novo naštudovaného diela opery Národného divadla, Čajkovského Onegina:

To už sa ale schyľovalo ku koncu Veľkej noci a prišiel čas sa v správny moment presťahovať na správne miesto – z koleje na kolej k mojej láske.

Momentálne som jeden z mála „čvuťákov“, ktorí medzi dokladmi nosia kolejenku UK. Tak sa mi podarilo moju stoličku, komodu, sušiak, či túto kôpku vecí

dvakrát pretiahnuť cez Prahu v tejto malej požičanej dodávke

Veľká noc sa, medziiným, tiež niesla v duchu sekáčika a kladivka. Stomatologického :) Takže portrétovka stavov before/after:

V júli som si to zopakoval, a aby som bol vyvážený po oboch stranách, rovnaký postup ma čakal na opačnej pologuli mojej sánky, v poradí už s treťou osmičkou:

Obrázok „after“ už nemám, nakoľko tých RTG snímkov toho appendixu, ktorý mi rastie smerom dohora z krku už bolo dosť :)

Zavŕšenie opernej sezóny sa dostavilo v podobe Carmen (v podaní taktovky Jozefa Bednárika), no z tohto predstavenia ponúkam len jeden záber:

Nutno poznamenať, že na aktéroch bolo vidieť opadnutý entuziazmus z vyše 10-ročného dookola-hrania tohto, inak, pekného diela. Za niekoľko mesiacov sa nám naskytli v rukách lístky na ešte jedno operné predstavenie, no účasť sme museli zo školských dôvodov oželieť :(

V lete sa v práci, hoc v teple, pracovalo pohodovo, na počiatku jesene rovnako tak:

Nielenže nás asi od mája obveseľoval svojou prítomnosťou nový kolega Miro, ale na jeden celý deň nám prišiel pomáhať aj malý Bobeš a tak sme makali ako fretky:

V októbri sa konalo WebExpo, konferencia o webových technológiách, organizovaná v priestoroch ČZU v Suchdole. Najviac som si od toho sľuboval zásobenie promo-kancelárskymi potrebami, samozrejme, ako druhotný efekt, hneď po dozvedení sa nových vecí (a tých tam veru bolo).

Avšak, tohto roku sa veľa pier žiaľ nerozdávalo, zato Vodafone nás obšťastnil úžasným lepkavým mliazgavým niečim, čo dokáže väčšie predmety udržať krátkodobo a papieriky dlhodobo na dverách či chladničkách:

Samozrejme, na svoje si prišiel aj Čiči, keď som aj jemu priniesol kopu reklamných predmetov:

Okrem toho som bol obdarený poukážkou na príspevok do štátneho rozpočtu ČR (prostredníctvom referentky cudzineckej polície):

či profesionálnymi trikmi v oblasti merania slaboprúdovej elektroniky v škole:

No a na konci roka do Prahy zavítali už tradične vianoce, vianočné trhy, varené vínko, pečené gaštany a obrovský vianočný stromček zasadený 2 metre pod dlaždený povrch Staromestského námestia:

Medzitým som ešte ukončil jedno vysokoškolské vzdelanie, naviazal na ďalšie, pracoval, študoval, spal, jedol a mnoho ďalšieho, no jedno som však nestihol – poriadne si oddýchnuť. Preto už bezpodmienečne musí byť leto v roku 2010 poznačené dovolenkou, najlepšie s možnosťou chytania bronzu, aspoň trošičku :)

Dobrú noc zatiaľ, pour féliciter 2010!

Je to už síce nejaký ten týždeň od kúpy nového elektronického mazlíčka, no aj vďaka nie čerstvo rozpísanému článku sú tieto udalosti a postrehy aktuálno-retrospektívne :) 

Impulz spred roka

Dlhá cesta začala už pred rokom, kedy som si notebook premenil na polovičný desktop. Bolo to pri vzácnej príležitosti, pri ktorej sa LCD monitor odmietol ďalej podieľať na zobrazovaní výstupných informácií z počítača. Vtedy som trucovitý displej oddelil od zvyšku notebooku a oknom do duše operačného systému sa stalo 22-palcové „elgéčko“.

Teraz, nastávajúc pravá chvíľa dospieť, po rokoch strávených na nízkoprofilovom deriváte osobného počítača, rozhodol som sa vrátiť do starých čias, kedy bolo možné si plnohodnotne prispôsobovať hardvér k obrazu svojmu. V mojej súčasnej situácií – „half“-laptop s externým LCD a klávesnicou ako primárny počítač a EEE PC ako sekundárny a mobilný, je tento prechod vlastne nemarkantný. Aj tak sa význam notebookosti tohto notebooku už pred rokom vytratil.

A ide sa na to

Vladimírovi z Irisoftu ďakujem za radu pri výbere troch hlavných komponent nového počítača – CPU, RAM a matičnej dosky. Zvyšok, s ideou mať počítač dnešných pomerov, som si už vybral sám :) Takto sa celková konfigurácia dostala do kombinácie Intel Core 2 Duo 3,3 GHz, 4 GB RAM, 1 TB HDD a MS Windows 7 Ultimate 64-bit, čo mnohí označujú ako solídny low-end súčasnosti. Pre mňa je to 14-míľový skok a považujem to za veľmi dobrý výber :)

Celú asambláž som sa rozhodol skompletovať sám, za pomoci skrutkovača a pásika na viazanie káblov. Samozrejme, priebeh inštalácie zrejme ani zďaleka nedosahoval časov najlepších kompletovačov PC na svete, no aspoň „sme še pobaveľi“. Sprvu som bol prekvapený systémom inštalácie procesorového chladiča, no nakoniec, i keď napriek pravidlu krížového upevňovania, sa mi podarilo tie plastové nožičky pretlačiť cez dosku a napevno upevniť tú točiacu sa ozrutu.

Microsoft softvér

Počítač naštartuje, BIOS blikne, pípatko pípne, nastáva čas nainštalovať operačný systém. Ak sa chystáte inštalovať MS Windows 7, počítajte, že vás to bude stáť takmer okamžite 15–20 GB diskového miesta. Prvá inštalácia trvala asi 4 hodiny, druhýkrát, po znovunaformátovaní partície C:, tá istá už asi len 45 minút. Prax robí majstra :) Tentokrát som mrkvičkovi vyhradil 100 GB a dúfam, že bude do penzie spokojný. Ako som sa neskôr dočítal, 32-bitová verzia potrebuje cca 16 GB, 64-bitová zhruba 20.

Najviac času prekvapivo zabral úkon, ktorý sa nezdal byť jednak ani priveľmi dôležitý k celkovej základnej funkčnosti počítača, no ku štúdiu a jeho plnohodnotnému využitiu je pre mňa už teraz nezbytná. Microsoft Office. Trojstanicová verzia pre domáce použitie už bola nainštalovaná na troch staniciach, vrátane starého halfdesktopu. Tentokrát som sa už cez aktiváciu štvrtej nedostal. Samozrejme, s odinštalovaním starej čakám, kým sa nepodarí sprevádzkovať novú ;)

Prišla na rad technická podpora, oddelenie aktualizácie softvéru. Pri prvom pokuse sa dovolať som sa vlastne aj dovolal, prekonajúc automat s miliónmi zadaných čísel do telefónu som sa dopracoval k operátorovi. Až keď mi automat oznámil, že môj softvér nie je možné automaticky aktivovať (no to som veru fakt predtým nevedel) a až kým som mu zadal všetkých 6×9 čísel. Znudený brigádnik najskôr potreboval vysvetliť, o čo sa vlastne jedná a tak po pochopení môjho problému ma vyzval k nadiktovaniu prvých 6 čísel. Po asi 2 minútach ticha mi bolo oznámené, že aktivačný server nefunguje a že by som mal zavolať neskôr. Dokonalé, že? Popoludní, niekoľko hodín po prvom telefonickom pokuse, som na MS linku zavolal znova, dúfajúc v prepojenie s operátorom, snáď už rýchlejšie, ako doposiaľ. Po znovuzadaní všetkých čísel sa ma automat spýtal, na koľkých počítačoch je softvér nainštalovaný, keďže bol na troch, tak som zvolil voľbu „viac, ako jeden“. Kyborg na druhej strane usúdil, že to nie je možné týmto sofvérom robiť (pripomeniem, že to je Študentská a domáca verzia pre tri počítače), poprial mi peknný deň a zavesil. Arghh!

OK, tretí pokus, zas mínové pole volieb tlačítok 1,2 a 3 na telefóne, zas 6×9 čísel, zas oznámenie, že nie je možné automaticky aktivovať, zas prepojenie na operátora. V nervoch sa zvyšovalo napätie priamo úmerne s úbytkom kreditu na predplatenej volacej karte. Našťastie, tento brigádnik už potreboval výrazne menej slov na pochopenie situácie a už po mne nevyžadoval ani diktovanie aktivačného čísla. Hneď ma prepojil na ďalšieho kyborga, ktorý mi v zhone nadiktoval ďalších deväť šestíc a ja som si mohol pokojne vydýchnuť pri spúšťaní „Majkrosoftu Ofisu“.

Po pár týždňoch

V súčasnosti je to už zhruba mesiac, od kedy som vyššie spomenuté úkony realizoval a pár stručných postrehov z užívania tejto kombinácie HW&SW zo seba rád vyplavím. Windows 7 mi príde, ako veľmi dobre zvládnutý operačný systém. Moderný, rýchly a veľmi intuitívny. Je síce pravda, že mnohé prvky sú okopčené z iných systémov, mnohé sú však oproti minulým verziám zdokonalené a zefektívnené. Skrátka príjemné.

Samozrejme, niektoré programy sú závislé na špecifikých knižniciach zo starších verzií (najmä Windows XP) a hoc Win7 obsahuje funkciu plnohodnotnej spätnej kompatibility, tieto programy môžu mať v sebe akýsi blok, cez ktorý neprejdete, alebo sa vám to bude dariť len sťažka. Neskôr som si priinštaloval aj Virtual PC od Microsoftu s tzv. XP módom, ktorý tento počítač vďaka podpore virtualizácie na procesore zvláda ľavou zadnou, a tak môžem skúšať aj niektoré echt programy, ktoré mi Win7 nespustí (napr. IPv6 tunel :)).

V súčasnosti to má len jednu jedinkatú nevýhodu – silnú závislosť na napájaní. Notebook ešte dokáže niekoľkok desiatok minút až hodín plnohodnotne pracovať bez životodarnej elektriny, no táto čierna plechová krabica žiaľ nie. Najbližším doplnkom tak zrejme bude nejaké malé šikovné UPS.

Ďalšie fotografie k nahliadnutiu v mojom osobnom privátne-súkromnom sete na Flickri.

• september začal ešte s vonkajšími teplotami okolo dvadsiatky (OK OK to ste si všimli :-))
• prvý týždeň ešte doma, no už od šiesteho v Prahe
• 9.9.-10.9. s mojou láskou v Berlíne
• Berlín je pekné a čisté mesto, miestami to dokonca aj voňalo
• škoda len, že StudentAgency má také blbé spoje (odjazd 23.55, príjazd pred piatou ráno < ⇒ Berlín je sakramentsky blízko)
• viac foto na mojom Flickri
• 19.9.-20.9. konferencia poskytovateľov wifi pripojenia v Rabí na Šumave (zúčastnil som samozrejme ako administrátor IPV, tvorca speedmetra a vyberač vstupného :-))
• potom už len práca, práca, práca
• neskôr mi prišla OpenCard, zatiaľ ešte prázdna, nenabitá, no čoskoro sa to snáď zmení
• o pár dní neskôr sa mi vylepšuje aj trochu ergonómiu PC prostredia na internáte
• ešte stále som si nevytvoril všetky partície na 250GB externom disku :-(
• zajtra (resp. dnes, v pondelok 29.9.) sa po viac než troch mesiacoch dostávam späť do školy
• pre neznalých – zimný semester; u mňa už piaty semester štúdia
• mám už vybranú tému na Bc. prácu, ale o tom neskôr
• neznášam tieto smajlíky vo WordPresse a neviem, kde ich vypnúť – na čase si spraviť vlastný blogovací redakčný systém :-)
• aktualizované: no a aby to nebolo málo, asi pred dvoma týždňami som sa dozvedel, že SkyEurope ruší lety na trase Praha-Košice, čím sa moja radosť zo včasne rezervovaného letu na vianoce domov aj veľmi včasne končí

Inšpirovali ma Mišo svojimi odrážkovými postrehmi, i keď ja radšej píšem celé vety zakončené bodkou a začínajúce sa verzálkou.

Tak, a je leto. Čas, kedy si my – študenti – môžeme oddýchnuť od skrípt, semestrálnych prác a podvedomého strachu zo skúškového na konci každého semestra. Mne tento jún na celé skúškové stačilo asi 20 kalendárnych dní, takže v poslednom kvartáli som sa už veselo pripravoval na leto.

Sono Italiano… No, Ceco. No! Slovacco!

Ako asi každý Čvuťák (ČVUT = České vysoké učení technické), aj ja mám povinnosť zúčastniť sa v rámci bakalárskej etapy jedného telovýchovného kurzu. Osobne som si preferenčne vybral kurz letný a z konkrétnej ponuky taliansku Tarquiniu. Predsa len, ak má človek na výber priehradu v Čechách alebo more, tak si vyberie to, kam idú lepší ľudia. Ale vážne. Bola by hanba takto prerušiť morskú reťaz, ktorú si staviam posledných pár rokov. A existovala aj šanca, že trochu chytím bronzu.

Tak sme sa teda po asi 20tich hodinách dotrmácali autobusom do severnej časti kraju Lazio, asi 10km od etruského mestečka Tarquinia, do jedného z tucta kempingov po pobreží. Ešte počas cesty sme sa zastavili na 2 hodinky v srdci Toskánska, v Siene. Úprimne, 2 hodiny je málo aj na prehliadku malého mestečka. Vzhľadom na to, že vodič kvôli rekonštrukcií nemohol odbočiť správne na diaľnici, sme sa ešte predtým mohli pokochať aj krásnou toskánskou krajinou plnou viníc, kopcov, úzkych cestičiek a hŕbou ďalších viníc.

Počas týžd�?ového kurzu, na ktorom som mimochodom zistil, existujú aj ľudia, ktorí sú v športe ešte neschopnejší ako ja (toto neberte vážne, občas mám nutkanie sa podce�?ovať aj na verejnosti), sme sa boli pozrieť aj do spomínanej neďalekej Tarquinie, a neskôr aj až do veľkého a majestátneho Ríma. Osobne som sa do oboch miest veľmi tešil, zvlášť do Tarquinie, pretože vedúci mi spomínal, že navštívime tunajšiu etruskú nekropolu, ktorá patrí medzi najkrajšie v Taliansku. Samozrejme, exkurzia sa nekonala, pretože sme vďaka úrazu jedného z členov našej letnej expedície museli navštíviť tarquinskú nemocnicu. Tak sme sa aspo�? prešli po meste.

Mimochodom, prečo mám pocit, že všetky talianske mestá sú krásne? Možno len na m�?a, ako stredoeurópana dolieha pôvab inej kultúry a subtropickej architektúry. Zrejme tie isté pocity skľučujú aj Američanov a Japoncov v Prahe :)

Za pár dní sme si to autobusom s pražskou ešpézetkou nasmerovali do Večného mesta, kam vraj vedú všetky cesty. Asi hodinka po autostráde, niekdajšej cesty Via Aurelia a už sme sa ocitli na prahu veľkého Rímskeho okruhu (GRA). Znenazdajky, po asi ďalšej polhodine do centra, sme už vystupovali pred Koloseom. Čas do odjazdu 9 hodín, na programe je Forum Romanum, Fontana di Trevi, Pantheon, Piazza Navona, Castel sant' Angelo a Citta del Vaticano (s chrámom sv. Petra). Nezaháľajme teda.

Dá sa povedať, že sme viac-menej všetko stihli. Nebol som každopádne nasrdený, keď sme už nestihli Forum, lebo sme ho obchádzali a hľadali do�? vchod, pretože ešte jedna cesta do Ríma ma čaká. Počas odjazdu som sa teda samozrejme tešil na ten budúci krát. To sa však nedalo povedať o niektorých mojich kolegoch, citujem jedného z nich: „Každý vraví, že aspo�? raz za život treba navštíviť Rím. Ja som to našťastie už splnil“. Tak, proti gustu… :)

Cestou späť sme sa zastavili ešte vo Florencií, no pre istotu sme dostali na obhliadku mesta len hodinu a trištvrte. Človek kým zíde z kopca a zorientuje sa v úzkych a vysokých uličkách, tak hneď, aby sa vracal. Mesto je to však pokojné, prekvapivo preplnené turistami zo západnej Európy, ale nemenej krásne. Aspo�? viem, čo mám čakať, ak sa sem ešte v živote dostanem (na nejakú dlhšiu dobu).

A späť v Prahe

Po Taliansku som si odskočil na týžde�? domov a teraz som do konca mesiaca opäť v matičke Prahe, pracujúc, občas spiac a pripravujúc sa na ďalšie ťaženie na staroveký Rím. Škoda len, že uplynulé dni boli zošerednené náhodným výskytom búrok, prehánok a vetra, ktorý sa rád pohráva s dáždnikmi obyčajných smrteľníkov. Občas však stačí len prečkať zopár minút ukrytý na suchom mieste a vzápätí víťazne vyjsť do obnoveného slnečného d�?a.

Bol to však šok, prísť zo slnečného pobrežia Stredozemného mora, kde bolo oblakov ako šafránu, a aj to skôr vo vnútrozemí, a teplota klesala pod 30°C azda len od súmraku do úsvitu, sem do nášho mierneho pásma a tepelného rozsahu 18–28 stup�?ov. Po rýchlej aklimatizácií sa však za necelý týžde�? vydávam späť do južných krajov, kde dúfam, že si horúčavy dokonalo vychutnám. Veď čo, keď už tu nás počasie takto ťahá za nos, celý rok potom bude škadero…

www.flickr.com

Na začiatku stvorila výprava scénu…

Začneme asi po poriadku. Vlastne všetko pred tým momentom prebiehalo hladko. Neboli tlačenice, v hale sme sa ocitli s polhodinovým predstihom. Stĺp nám však zakrýval presne stred ľadovej plochy, tak sme sa rozhodli, že celé predstavenie prestojíme, dokonalý výhľad za cenu samozrejme trochu boľavých chodidiel.

Začiatok sa asi o 20 minút oneskoril, zrejme kvôli technickým problémom, alebo na základe inštrukcií z réžie, keďže sa predstavenie vysielalo naživo na športovom kanáli ČT4. No potom to prišlo. Samozrejme, zaujímavým úvodom sa začalo zaujímavé predstavenie nevídaného charakteru. Rovnako, ako asi ďalších 7.000 ľudí, sme si aj my spravili zopár fotiek do súkromného archívu, jednoducho na neskoršie pripomenutie si týchto momentov a pochválenie sa rodine a priateľom.

Idylická situácia však netrvala dlho. Podarilo sa ju prekaziť pomocou troch mládencov v zelených vestách a nápisom „Pořadatel“. Po vystúpení Pľuščenka s Martonom a jeho remakeom Toscy k nám pristúpili dvaja z nich, jeden chudý, druhý silnejší, a požiadali nás o vydanie našich batérií z fotoaparátov. V človeku sa samozrejme zapne jemný obranný mechanizmus a tak sme sa ich snažili presvedčiť a prisľúbiť, že sa ďalšieho fotenia zriekneme a aby nám naše batérie nechali. Veď napokon nie sú najlacnejšie, z priateľkinho Olympusa má originálna batéria cenu cca 1.500,– Sk, moje 2 AA nabíjateľné asi len 400 korún. Nepomohli však ani podotknutia na ostatných spoludivákov, ktorí si bezočivo, a na rozdiel od nás, vytvárali fotky s bleskom (čo je o niečo nepríjemnejšie a nápadnejšie, ako fotografovanie bez blesku).

Po asi 2–3-minútovom prehováraní pristúpil ešte urastenejší junák-brigádnik, ktorý nám dal jasne dve možnosti – buď tie batérie vydáme, alebo pôjdeme „vonku“. No, povedzte, kto by už „vonku“ s týmito nedôveryhodne vyzerajúcimi ľuďmi šiel… Tak sme podľahli vyhrážkam a radšej sme naše batérie zverili do silných rúk našich trýzniteľov. Tie razom zmizli po bočných kapsách maskáčových nohavíc dvoch z nich. To sme však ešte netušili, že, bohužiaľ, navždy.

Pred odchodom tejto svetskej trojice sa nám podarilo zistiť informáciu, kde nám majú byť údajne tieto batérie vydané. Vchod 32, po skončení predstavenia. OK, kde to vôbec je?

Vchod 32

Počas prestávky sme sa teda vydali hľadať vchod 32. Po desiatich minútach behania po útrobách hokejového štadióna sa nám cez VIP zónu, okolo šatní, podarilo dostať k vchodu 32, k vchodu VIP. Tam nám, samozrejme, službukonajúci ďalší brigádnik nedokázal potvrdiť, ani vyvrátiť, či sa tu zhabané veci vôbec vydávať budú, dokonca bol prekvapený, že nám ich vôbec vzali (!). Privolal nám teda svojho šéfa, očividne vedúceho všetkých „sekuriťákov“. Bol to nižší, svalnatý chlapík, ktorý občas niečo nezrozumiteľné zahlásil do vysielačky.

Od neho sme sa dozvedeli, že oni vlastne za to nemôžu, že je to pokyn od organizátora, že my vlastne nemôžeme fotiť a ani tu mať fotoaparáty (alibizmus?). Ale zasa, že na mobilné telefóny sa fotiť smie. Potom nás presviedčal, že v dnešnej dobe má už úplne každý človek prístup na internet a že našou povinnosťou bolo preštudovanie si prevádzkových podmienok kdesi na webe (pozn. nikde pri vstupe ani vnútri vyvesené neboli). Tiež dodal, podobne ako traja tribu�?áci, že za zhabané veci prevádzkovateľ neručí. Kto ale potom za ne ručí? Znamená to, že nám ich (silnejšie povedané) ukradnú a bez následkov?

Medzitým sa vedľa nás objavila dievčina, ktorá mala presne rovnaký problém, ako my. Lenže o to viac ju to mrzelo, keďže batérie neboli jej. Ak pominieme skutočnosť, že na chvíľu našu pozornosť narušil Karel Gott, ktorý prechádzal okolo nás, celkovo tento takmer polhodinový rozhovor bol len o presviedčaní nás o našej vine a vyhrážaní sa, že sme dopadli ešte celkom dobre, pretože nás mohol vyhodiť. �?no, škoda len, že si neuvedomuje, že my sme ich zákazníci. Kde sa ešte takto nehorázne správajú k svojim klientom?

Po otázke ako sme sa sem (do VIP zóny) dostali a po odpovedi, že sme sem boli navigovaní, nás tento človek odprevadil cez veľké plechové jednosmerné dvere na akúsi chodbu, kde sme asi pred 30 minútami blúdili a hľadali cestu k vchodu 32.

Všetci sme si rovní

Celý zvyšok predstavenia sme boli nesmierne vďační skupinke tzv. „sekuriťákov“. Neboli by sme takí pobúrení, keby si títo lajdáci aspo�? poriadne plnili svoju prácu. Počas mámenia batérií z nás sme totiž boli ubezpečení, že takto postupne obídu aj ostatných divákov, ktorí fotografujú, a batérie vezmú aj im. Samozrejme, celé predstavenie sa všade navôkol fotilo jedna radosť. Blesky šľahali cez halu, ako počas letnej búrky. Počas celého televízneho záznamu je možné vidieť zónu VIP divákov (hneď pri ľadovej ploche), ktorí si bezstarostne exponujú obrázky na svoje digitálne fotoaparáty. Rovní, rovnejší, niekto to už spomínal.

Prosím, tlačte sa!

Po skončení celého koncertu sme sa odobrali k toľkokrát spomínanému a prekliatemu vchodu 32, tentokrát už nie útrobami štadióna, ale radšej pekne vonkajškom. Na naše prekvapenie, a následné pochopenie, tam už čakala halda fanyniek a fanúšičiek, čakajúcich na vysnený podpis Jevgeniho Pľuščenka, Edvina Martona a potenciálne aj ďalších účinkujúcich. Najskôr čakali len po dvere pri vrátnici, tak sme tam čakali aj my. V tej chvíli bolo zaujímavé uvažovať o dôvode, prečo tu sme – no povedzte týmto ľuďom s pamätníčkami, plagátmi a fotkami Jevgeniho, že tu hľadáte ochránkára s baterkami.

Neskôr sme mali pocit, že ten nával davu do útrob VIP zóny sme spôsobili my, keď sme sa rozhodli nečakať ako husi, kým sa otvoria maľované vráta, ale vykročili sme vpred s jasným nefanatickým cieľom. Dav nás nasledoval. Samozrejme, keď sa už človek tlačí 2 metre od hlavného aktéra predstavenia, už mu toľko podstrčí pod ruku rub vstupenky, aby tam načmáral čosi nezrozumiteľné, no pre niekoho veľmi cenné.

Po krátkych dialógoch s ďalšími nespokojnými majiteľmi fotoaparátov sme sa dozvedeli, že za chvíľu by sem mali prísť tí, čo majú naše batérie kdesi po vreckách. Mám dojem, že prvý ich vyťahoval asi z každého možného úložného priestoru na jeho ovreckovanom oblečení. Blýskali sa tam či už rôzne tužkové batérie nabíjacie, alkalické, nejaké špeciálne, atď. no tie naše sa nám v tej kope nájsť nepodarilo. Za malú chvíľu prišiel náš starý známy vedúci „sekuriťák“ a celý nažhavený dav vyhnal pred vchodové dvere výrazným tónom hlasu, ako nejaké stádo. Bača možno vyhá�?a svoje ovečky prívetivejšie, no v tomto som toho svalovca chápal, niektoré dievčence dychtiac po svojom blonďavom idole by boli schopné vyštverať aj 20 metrov po hompáľajúcom sa lane nad Grand Canyonom.

Vonku nás už čakal druhý brigádnik v zelenej fosforeskujúcej veste, s ďalším kvantom vreciek a šiltovkou plnou rôznych druhou batérií. V tejto hromade sa mi našťastie podarilo ten môj stratený pár vybrať, no priateľke žiaľ nie. Namosúrení sme mávli na najbližší taxík a pocitom takmer dokonale skazeného večera (ale s krásnym umeleckým zážitkom) sa pobrali na internát.

Nashledanou

Poučenie? Samozrejme. Mohli sme si zavolať šéfa už na tribúne, požiadať ho, nech nám ukáže prevádzkový poriadok (kde je mimochodom ozaj zakázané fotografovať), ďalej nám ešte mohol dokázať, že sme ozaj fotografovali, pretože o držaní fotoaparátu v ruke sa v týchto podmienkach nehovorí nič, prípadne nás požiadať o vymazanie fotografií. Padli aj argumenty, že zákaz fotografovania je aj na zadnej strane vstupenky, kde je len preškrtnutý fotoaparát, čo je vlastne dosť nejednoznačné (je to zákaz fotografovania alebo vnášania fotoaparátu?). Ďalej nám mohol osobne ukázať smernicu, ktorá hovorí o konfiškácií (či od�?atí pod hrozbou násilia) batérií zo zariadenia, ak toto porušuje predpisy. Mohli sme si poznačiť ich mená, trvať na tom, aby nám vydali doklad o zhabaní nášho majetku,… možností je viac. Po vojne je ale každý generál a nám ostáva asi len sťažnosť na ešte vyššie posadenú osobu, prípadne ešte vyššie, ak to ide. Alebo nerobiť nič a oddať sa myšlienke na škaredý svet, investovať do náhradných batérií a žiť ďalej.

Nepomôžeme si, pochopenie ostáva stranou, opportunity cost adrenalínového zážitku je vždy vysoká…

Čo sa chystá teraz? Neviem. Každopádne to bude zaujímave sledovať z pohľadu prvej osoby :). Nový semester, samozrejme, ešte ťažší, rozbehnutý kolotoč projektov, nejasná správa o ubytovaní na koleji, prevratné plány, atď. atď. Snáď to prežijem. Ak nie, zmením sa na cyborga :D

Preto hľadám informácie o študentských účtoch poskytovaných českými bankovými subjektami. Ak máte nejaké pozitívne, či negatívne skúsenosti, nezaháľajte ;)

PS: letmo sa mi zdá celkom fajn Česká spořitelna a jej Student+ program.